Najlepšie sa bilancuje vlastný život, keď sedíš o druhej ráno na schodoch a hľadáš kľúče s rukou po lakeť zaborenou v kabelke. Mrzne ti zadok, lebo byť sexy dnes vyhralo nad tým byť v teple a namiesto toho, aby si si zasvietila mobilom do kabelky, dívaš sa otrávene kamsi do neba a dúfaš, že rukou nahmatáš svojich dvesto kľúčeniek s jedným jediným kľúčom. Je to predsa veľký stoh plastových, kovových a chlpatých nezmyslov, na ktorých nosíš baktérie celého mesta… musí tam niekde byť.
,,Pomôžem ti?“ usmial sa a oprel o studené zábradlie.
,,Nie. Poznáš konšpiráciu o kabelkách?“
,,To teda nepoznám,“ vzdychol.
,,Dámske oblečenie nemá vrecká. Žiadne dámske oblečenie. A ak niektoré má, napríklad džínsy, tak má oveľa menšie vrecká ako pánske oblečenie. Vypadáva ti z nich mobil, kľúče a peňaženku do nich nedostaneš. A to všetko iba preto, aby sme mali dôvod kupovať si kabelky.“
,,To dáva zmysel. Preto sa v nej tak horlivo prehrabuješ?“ zasmial sa.
,,Disponujem mnohými superschopnosťami. Dokážem napríklad stratiť trpezlivosť bez toho, aby som nejakú mala,“ vysypala som obsah kabelky na schody a našla kľúče. A mentolové cigarety, mentolové žuvačky, mentolové cukríky, pero, peňaženku, vizitky, gumičky do vlasov, krém na ruky, štyri balzamy na pery a vreckovky.
,,Toto nosia ženy v kabelkách?“
,,Hej, prostriedky na zníženie neistoty a pár kusov závislostí.“
,,Prečo mentol?“
,,Stimuluje dopamínové receptory, vzniká naň rýchla závislosť a ja som rada závislá,“ upratovala som si rozsypané veci s veľkou gučou kľúčov navlečených na prostredník pravej ruky.
,,Myslel som, že ma aspoň pozdravíš, keď už si šla okolo,“ povedal trochu smutne.
,,Nebol si sám. Usmiala som sa, to by malo stačiť,“ nedívala som sa na neho, bol to taký podcastový druh dialógu.
,,Keď si takáto chladná, je mi čudne,“ milujem, keď sa narcisti hrajú na obete.
,,Ozval si sa pred mesiacom po desiatich rokoch a keď som ťa požiadala, aby si sa ospravedlnil, odmietol si. Čakala som a ani som nemala na čo. Takže neviem, aká si si myslel, že budem. Sprostá jak zamlada? Už nepíšem príbehy sediac v kuchynskom dreze. Už som veľká,“ postavila som sa a oprášila si zadok.
,,Ale veď som sa ozval aj potom…“ odkašľal si.
,,Chceš zato nejakú cenu? Zlatý prostredník za to, ako veľa si ma toho naučil?“ odomykala som vchodové dvere.
,,Čo napríklad?“
,,Vieš, koľko zlomenín zvládne jedno dievčenské srdce? Všetky. A že ak chcem, aby ma ktosi nosil na rukách, mám schudnúť,“ citovala som ho spred mnohých rokov.
,,A že ak sa ťa niekto spýta, ako sa máš a ty tú otázku nenávidíš, máš povedať, že trpíš existenciálnou úzkosťou z nulovej využiteľnosti mužských bradaviek,“ zamrmlal do ticha noci.
Bilancovať vlastný život, kým nie je poruke zdravotnícky pracovník, je vždy debilný nápad. Nakoniec prídete len na to, že na vašom pocite osobnej dôležitosti vôbec nezáleží, pretože sa aj tak len rútite nekonečným časopriestorom na kuse šutru a jedinou pointou vášho života je smrť. Dve generácie po nej si už nikto nebude pamätať, že ste existovali a jediné, čo tu po vás zostane, sú tony mikroplastov v pitnej vode.
A keď ste si to teraz uvedomili, hneď máte menej stresu z toho, že ste ešte nenakúpili darčeky, ktoré len zbytočne podporujú nezmyslený konzum a vašim blízkym urobia aj tak menej dopamínových výbuchov ako majonézový šalát a rezne.
Šťastné & cynické, priatelia ❤️