Nemám rada víkendy. Lebo cez víkendy chodím behať sama a síce mám neprekonateľný playlist, nudím sa. Zvykla som si, že sa pri tom s niekým rozprávam. V nedeľu poobede mi začalo byť netypicky zle. Ako keby zo mňa niekto vysával život. Nemohla som zaspať a keď sa mi to konečne v horúčke a vyčerpaní podarilo, niekedy nadránom som sa zobudila na prepotenú plachtu, vankúš aj miestnosť.
Vstala som, dala si ľadovú sprchu, lebo Wim Hoff povedal… obula som sa a cestou za Filipom kúpila v kiosku dva čokoládové donuty. Lebo dnes so mnou behá už 40 dní! Presne! A to treba osláviť sacharidom, inak by celá naša snaha o disciplínu mala nejaký zmysel. Vedela som, že dnes toho veľa nenabehám. Mala som horúčku, tieklo mi z nosa a keď som skúsila bežať, dusila som sa jak starý tuberák. Tak som si len povedala, že si dáme donut a ja pôjdem domov. Chcela som ho vidieť. Máme predsa výročie! Alebo teda… výštyridsaťdnie.
Filip sedel na našej lavičke a keď ma uvidel, postavil sa. Vyzeral čudne. Smutne a nervózne.
,,Whats wrong?“ zamračila som sa.
,,Sadni si, prosím ťa,“ ani ma nepozdravil.
,,Radšej nie. Čo je?“ držala som tie donuty v papierovom vrecku akosi strnulejšie.
,,Rád s tebou chodím behať…“
,,Ah, dobrý bože,“ vzdychla som, lebo som presne vedela, čo bude nasledovať.
,,Cez víkend som sa bavil viac ako som mal, čo-to sme popili a ja som v akomsi záchvate nadšenia svojej žene povedal, že mám kamošku, s ktorou chodím behať…“ vysvetľoval a ja už som nič nepočula, len ako mi pulzuje krv v ušiach.
,,To hádam nie…“ dívala som sa na neho a neverila tomu, čo počujem.
,,Mrzí ma to. Neuvedomil som si, že keď nad tebou premýšľam, alebo keď ťa čítam, príliš nepríčetne sa usmievam. Mal som si dať pozor, ale pri tebe je to ťažké. Som tu dnes naposledy, len som ti to chcel povedať,“ mal ruky vo vreckách a vyzeral asi rovnako šokovane ako ja. Teda, myslím si. Lebo ja som bola v šoku len tak trochu. Čakala som, že sa to stane. Vyoverthinkovala som si to už dávno, hádam nenechám ľudí, aby mi ublížili bez adekvátnej prípravy.
,,Dobre. Tak dík. Za všetok ten čas. Zbohom,“ urobila som dva kroky dozadu.
,,To je všetko?“ vyzeral prekvapene.
,,…a ďakujem za ryby,“ usmiala som sa smutne. Už k tomu nebolo čo dodať.
Otočila som sa, položila donuty v papierovom vrecku na smetiak a rozbehla sa dolu kopcom v takom šprinte, ako ešte nikdy. Dúfala som, že nemám rozviazané šnúrky, lebo keby áno, tak sa rozhodne zabijem.
Prišla som domov v rekordnom čase, vbehla do kúpeľne a dávila asi dve hodiny. Lebo emočná dysregulácia a chrípka nie sú ideálne kombo, keď sa rozhodnete robiť tento druh kardia. Či už beh alebo neustále rozchádzanie sa s ľuďmi, s ktorými ste nikdy nespali…
Sadla som si do sprchy a pustila na seba studenú. Lebo to Wim Hoff povedal. Sedela som tam, počúvala KoRnov (lebo to zas niekto iný povedal) a dúfala, že nikto nepočuje mňa. O štyri songy neskôr a zistenie, že som asi vytopila kúpeľňu, som sa postavila a skoro modrá od zimy vyšla von. Zabalila som sa do uteráku, sadla si na gauč a len sa bezprízorne pár minút dívala pred seba. Premýšľala som, prečo to vždy nakoniec skončí tak, že ženy svojich mužov nerady vidia šťastných. Všimli ste si? Ak je ona v permanentnej depresii, lebo jej život nie je presne taký, ako by chcela, tak je to jeho vina. A nemá čo byť spokojný. Tobôž nie sám so sebou a už absolútne nie kvôli niekomu, kto sa s ním potí v kopcoch. Chápem to. Len ma to serie.
Občas sa vám v živote stane, že budete s niekým bežať o preteky a potom si uvedomíte, že nebežíte za ním, ale od neho. A niekedy, keď utekáte cez galaxiu, stretávate pri ceste stopárov, s ktorými sa chcete priateliť. Lebo vyzerajú láskavo, múdro, zábavne a bezpečne.
Ale pamätajte: Beh je výsostne introvertná aktivita.