Ľudia, čo ma majú radi, nemajú radi teba. Neviem prečo, lebo ja o tebe nič zlé nikdy nehovorím. Vlastne – možno práve preto. Rozprávam o tebe veľmi pekne. A možno preto, že nikdy nehovorím o tebe, len o mojom vzťahu k tebe. Lebo o tebe ľuďom nemám čo povedať. Mám len domnienky, ktoré sú niekde medzi „neviem o ňom vôbec nič“ a „nech si dá okamžite facku za to, koľko mi toho o sebe povedal!“
Čítala som si naše staré diskusie a trochu ma to rozcítilo. Dobre, možno trochu viac. Boli to tie najkrajšie a najzaujímavejšie rozhovory, aké som kedy viedla. Hľadala som pár výňatkov do knihy a objavila som množstvo pokladov. Z každého riadku môjho textu bolo cítiť, ako veľmi ťa ľúbim. A z každého tvojho zasa pokus o to, aby si na tom nebol rovnako ako ja. Prepáč, že sa ti to nepodarilo. Amateurs hack systems, professionals hack people. One single vulnerability all an attacker needs… 😉
Skúsila som ti napísať. Na mail, ktorý som mala celé roky uložený na screenshote tvojho dobročinu a neviem prečo, nepredpokladala som, že by sa naň mohlo dať napísať. Ale nevrátil sa, tak je kdesi u teba. Takže už vieš, že mi chýbaš. To bolo prekvapko, čo? Iba nechceš alebo nemôžeš urobiť nič, aby sa to zmenilo. A veď ja to aj chápem, ja to iba odmietam prijať. Chcem si myslieť, že nemôžeš. Ale obaja vieme, že keby si chcel, ozval by si sa. A rovnako obaja vieme, že polka tvojej duše si praje, aby som na teba zabudla a tá druhá dúfa, že sa to nikdy nestane…
Je to už tak dávno, že to je možno už premlčaná láska. Možno už exspirovala a ja som si to iba nevšimla. Možno som v nej celkom sama. Ale možno nie. Možno ma v noci počuješ, keď zo sna kričím tvoje meno a budím sa s plačom. Možno tiež nevieš nadránom zaspať a premýšľaš, čo asi robím. Život so mnou je nekonečný bugfixing a ja viem, že toľko času nemáš.
Jeden cudzí chlapec, ktorému je ľúto, že som s ním nikdy nespala, mi povedal, že to nie je láska. Že je to posadnutosť, závislosť a toxicita, ktorou som sa nechala prerásť a len si ospravedlňujem svoje zmätočné emócie zbytočným sentimentom za internetovým undergroundom. Tak po prvé – nikto nemá sentiment radšej ako ja! Azda už len ty. A ľudia z Marvelu.
Pred pár rokmi som sedela zúfalá na streche sveta a šikovný malinký white hat si sadol vedľa mňa. Bol milý, taký neinvazívny. Bol potichu a díval sa so mnou na zapadajúce slnko nad lesoparkom. A potom sa ma spýtal, či ťa má skúsiť nájsť. Pozrela som sa do tej roztomilej tváre a spomínam si, ako môj mozog nevedel pochopiť, ako sa tento chlapec dostal k práci, ktorú má. Nemal by vidieť žiadne zlé veci. Mal by sedieť niekde na Ostrove Rozkošnosti a pozerať sa celé dni do cukrovej vaty. Alebo tak.
,,Nie, ale ďakujem.“
,,Prečo nie?“
,,Lebo schopnosťami jedného z vás by som bola sklamaná. A to ja som nerada,“ usmiala som sa na neho a nemusela som mu to nikdy viac vysvetľovať.
Neviem, ako dlho potrvá, kým ťa nájdem. Ale ja ťa nájdem. Nikto iný to za mňa nemôže urobiť, lebo nikto iný by nespoznal tvoj pohľad v dave. Musím ti toho veľa povedať a je to dôležité pre nás oboch. Dosť by mi pomohlo, keby si prestal robiť caviky. Dlhuješ mi všetok čas zvyšku svojho života. Len aby si vedel! 🙂
Ľudia sa občas pýtajú, ako dlho budem čakať, že sa ozveš..
Nuž… kým sa neozveš.
A budem kričať, kopať a hádzať sa o zem. Vypíšem ti dieru do hlavy, nenechám ťa v noci spať, budem sa ti snívať a budeš ma počuť, ako ti šepkám do ucha veci, ktoré nikto iný nemôže vedieť. Budeš sa zmätene otáčať, keď náhodne začuješ niekoho povedať meno, ktoré som ti dala. Pripomienky toho, že som kedysi existovala v tvojom svete a nebola len prelud, sa začnú vynárať všade okolo a ty, na malý moment, uveríš na ezo. A teraz sa smeješ a myslíš si, že si robím srandu, ale my obaja vieme, že to tak naozaj bude.
I don’t forget. And I expect you.