Rodiny s väčším počtom detí sa na Slovensku vyskytujú len v dvoch prípadoch. Buď ide o katolíkov z východu alebo životom a marketingom zmorených kreatívcov, ktorí zakladajú agentúry, aby sa mohli stretávať so svojimi kamarátmi. Vďakabohu, som ten prípad, v ktorom sa vyskytuje menej pedofilov.
Každý, kto niekedy pracoval vo veľkej reklamnej agentúre, má rovnaké skúsenosti. Keďže ste mnohí v agentúrach nepracovali, ale páči sa vám, keď na vizitke vidíte slovné spojenie, ktorému nerozumiete, tieto poznatky som sa vám rozhodla sprostredkovať. Lebo tento článok by sa mohol volať aj:
5 VECÍ, KTORÉ ZAŽIJEŠ V REKLAMNEJ AGENTÚRE
1) ĽUDIA SÚ NA POSLEDNOM MIESTE.
Nedokážem zrátať, koľkokrát mi v jednej agentúre povedali „Ak tu nebudeš ty, bude tu niekto iný. Na tvoju stoličku čaká vonku 300 ľudí.“ Neviem, kde vonku presne stáli, ale nikdy som tam žiadnych nestretla. Okrem toho, že marketingový svet je mikrobublina, v ktorej je 1000 Bratislavčanov (a nedávno vám Pelle povedal, čo si o nich myslí!) a ľudia si medzi sebou zdieľajú zážitky a skúsenosti, je choré predpokladať, že motivujete svojich zamestnancov tak, že im budete dookola opakovať, že sú nahraditeľní. Fun fact: Na tej stoličke sa za 2 roky vymenilo 9 zadkov – asi bude nepohodlná.
2) 90.ROKY NESKONČILI.
Tak, ako v slovenskej politike, ani v slovenskej reklame 90.roky neskončili. Tí istí šmelinári, ktorí na Slovensku s marketingom začínali a dnes majú pred 50kou, sedia na stoličkách kreatívnych riaditeľov a ničia sny, ideály a zdravie 20-ročným juniorom, ktorí v snahe dosiahnuť TO (nikto nevie ČO) končia na antidepresívach, rozvodových súdoch, v lepšom prípade len na ťažkých drogách. S láskou riaditelia na teambuildingoch rozprávali o tom, ako sa pretekali v začiatkoch slovenskej reklamy, kto zhasne v agentúre posledný. A poznám copywritera z agentúry, kde kreatívny riaditeľ povedal, že kým ti kariéra nezničí manželstvo, nič si pre ňu neurobil. Naozaj, omladina? Týmto ľuďom sa chcete podobať? Preto prihlášky na „marketingovú komunikáciu“ každým rokom trhajú schránky slovenských univerzít? Čo vám jebe?
3) NETREBA ĽUĎOM ZBYTOČNE PLATIŤ.
Niektorí ľudia si myslia, že reklama je taká cool, že sa v nej oplatí pracovať, aj keď vám neplatia. Jedna moja bývalá kolegyňa, inak dosť schopná accountka, dostávala 750€ na faktúru a keď si prišla po zvýšenie o 100€, jej nadriadený jej povedal, že agentúra nemá peniaze. Na ďalší deň prišiel svojim podriadeným ukázať nové auto za 80-tisíc, ktoré mu priviezli zo Štátov. Tento smutný príbeh ľudskej jebnutosti si pripomínam vždy, keď sa ma niekto spýta, prečo ľuďom platíme viac, ako by dostali hocikde inde.
4) OCENIŤ ŤA DOKÁŽU LEN TVOJI KAMARÁTI.
Viete, čo sú Zlaté klince? Sú to slovenské reklamné Oscary. Jeden večer venovaný reklame, agentúram, klientom a bohapustej najebávke v Istropolise, kde väčšina účastníkov stratí súdnosť a mnohí aj kľúče, peňaženky alebo pracovné pozície. Bublina okolo Klinca je taká masívna, že niektoré veľké značky posudzujú agentúry podľa počtu klincov. Nemyslím si, že je to dobré. Pretože Zlatý klinec nie je ocenenie, ktoré by malo reálnu váhu. Je to zhodnotenie partie kamarátov, ktorý z ďalších kamarátov dostane tento rok zlato, ktorý striebro a ktorý bronz. Ani sa nebavia o tom, ČI niekto niečo dostane, iba o nominálnej hodnote kovu, ktorý bude reprezentovať. Čo by bolo úplne v poriadku, dokonca oceňovanie priateľstva považujem za nesmierne hodnotné. Len sa tu netvárme, že je to Nobelova cena za celoživotný prínos ľudstvu, keď ide o reklamu na bravčové pliecko.
5) ŽIADEN NÁPAD NIE JE TVOJ.
Kreatívci, s ktorými som počas posledných 6 rokov pracovala, sú zmes všetkého, čo reklamný svet ponúka. Od nadutých egotriperov, ktorí za štyri litre mesačne chodia v obedovej pauze hrávať tenis a namiesto brainstormingu idú po deti do škôlky, cez premotivovaných psychopatov, ktorí majú pocit, že ich billboard zachráni štyri smrteľne choré deti a dvoch chromých psov, až po introvertných juniorov, ktorí sa dívajú okolo seba a s talentom v duši a mozgom v hlave nechápu, prečo by kurva mali pracovať pre túto partiu životom skúšaných psychiatrických pacientov. Nápady, ktoré vznikajú v mladých hlavách, si privlastní ktokoľvek, kto má rohovú kanceláriu, a ľudia s potenciálom dúfajú, že jedného dňa aj oni budú mať 40 rokov, aby si pred svoje pracovné zaradenie na vizitke mohli napísať „senior“.
DÁ SA TO ROBIŤ LEPŠIE
Lebo horšie to už môže byť len ťažko. Roky som blúdila agentúrami, spoznávala ľudí a nasávala ich príbehy. Aj kadečo iné. Niektorí, ktorých som stretla, boli stratené prípady a už sa im nijako nedalo pomôcť. Iní však v sebe ešte lásku k reklame a marketingu, ktorý má nejaký zmysel, dokázali nájsť. A práve pre tých mladých, talentovaných a veľkými agentúrami zničených kreatívcov sme postavili azylový dom – čo by kameňom dohodil od Pentagonu. (pozn. red. Nefinančné benefity neobjednávame u tunajších dodávateľov.)
10 ZÁSAD, KTORÝMI SA RIADIME MY
1) Vyber si ľudí, s ktorými chceš pracovať. Bez ohľadu na to, či vedia niečo z toho, čo potrebuješ. Najprv KTO, potom ČO.
2) Daj im najesť. Žrádlo je základným stavebným prvkom každej dobrej firemnej kultúry.
3) Nadizajnuj im kancelárie tak, aby im nikto nevidel do počítača.
4) Vytvor im v pracovnom dni priestor pre oddych a networking, inak vyhoria.
5) Poďakuj im za ich prácu, lebo jej kvalita sa odvíja od toho, s akým pocitom ju budú vykonávať.
6) Daj im pocit nenahraditeľnosti a dôležitosti. Lebo budeš už navždy za chrapúňa. A budú ťa spomínať v takýchto blogoch.
7) Nechaj ich robiť vlastné rozhodnutia. Nezamestnal si predsa partiu neschopných debilov. Daj im kompetencie a ver vlastnému výberu.
8) Jeb nato, koľko majú rokov. V akomkoľvek veku dokážu byť prínosom pre tvoj biznis.
9) Neprerábaj ich osobnosť. Zamestnaj takých ľudí, ktorých túžiš stretnúť každý deň PRÁVE PRETO, akí sú. Nie NAPRIEK TOMU.
10) Nebuď kokot. Kreatívci to ocenia.
Každý deň chodím do práce, ktorá je len o poschodie nižšie, ako môj byt. Stretávam svojich priateľov, na ktorých by som inak nemala čas, pretože time management nie je silnou stránkou žiadneho kreatívca. Správam sa k nim tak, ako som presvedčená, že by sa mali správať všetci zamestnávatelia – ako ku svojim deťom. Teda s láskou, úctou, rešpektom a priestorom na chyby. Kreatívni riaditelia agentúr, ktorí nemajú už žiadnu životnú ambíciu, len v pokoji dožiť na svojej vyšúchanej stoličke, by si pri každej konfrontácii so svojimi podriadenými mali položiť otázku, či by sa im páčilo, keby sa s ich deťmi niekto takto rozprával. Nám sa to nepáči a rodičia nás vychovali lepšie.
A to je dôvod, prečo to robím. Nemala som ambíciu zakladať agentúru. Ale ambíciu pomáhať priateľom, ktorých potenciál vysoko presahuje moje chápanie, tú som mala vždy. Pre nich a pre ich dobré mamy, ktoré ich nepiplali nato, aby sa po nich egotriperi vozili, sme vytvorili priestor, ktorý bude jedného dňa chráneným krajinným územím! Tento nápad si idem okamžite zapísať…
Takže keď na vás nabudúce vyskočia tony reklám, bannerov, televíznych spotov či sponzorovaných príspevkov, skôr, ako vás to naserie, spomeňte si, prosím, na tie šialené deti, ktoré po nociach na kolene skladajú nápady a Fuhrer, ktorý nad nimi stojí, im hovorí, že v živote nič nedosiahnu. Vy by ste po takejto náloži vymysleli niečo lepšie, ako zeleného panáka s prijebaným dabingom, ktorý rozdáva tablety?