,,Nenamotaj sa, svet je len simulácia. Nič z toho, čo vidíš a cítiš, sa naozaj nedeje,“ hovorila som si potichu, keď som mu perami prechádzala po tele, kým spal. Nadychovala som sa tej vône stále dookola. Je to môj najobľúbenejší rituál. Poznáte ho. Niekto, koho milujete, vedľa vás zaspí a vám sa otvorí celkom nový vesmír. Svet, v ktorom je absolútne ticho prerušované iba jeho dychom. Pritisnete sa mu podbruškom na kríže, prsiami k lopatkám a perami ku krčnej tepne a zhlboka sa nadýchnete. Ľavou rukou prechádzate pomaly po bruchu pod prepoteným tričkom a pravou si omotávate na ukazovák pramienok vlasov. Až sa pristihnete pri tom, že celá vaša osobnosť prijala dvojitú identitu. A je to navždy. Nie tak navždy, ako keď si to hovoria ľudia v kostole a potom zaplatia večeru 200 členom nefunkčnej rodiny. Ale naozaj navždy. Ako plasty.
,,Ty nie si skutočný,“ šepkala som mu do ucha a na moment som mala pocit, že sa pri tom usmial. ,,Ale aj tak ťa ľúbim,“ rozprávala som na neho a možno sa mi na tom páčilo práve to, že som nevedela, či ma počuje. Lebo keď také veci hovoríte niekomu, kto vás zaručene počuje, očakávate feedback. Ale ak pri tom spí, môžete mlčanie považovať za tichý súhlas, že ,,Aj ja teba“.
Vstala som a vošla do kúpeľne. V spálni bolo tridsať stupňov a vo mne asi sto. Opláchla som si tvár a dekolt a utrela sa do uteráku. Nasala som jeho vôňu a sadla si na vaňu. Chvíľu som sa dívala do zrkadla na svoj rozospatý obraz. Nespomínam si, že by som niekedy bola o piatej ráno taká krásna. Bez mejkapu a so strapatými vlasmi.
,,Mozog, tebe jebe,“ povedala som nahlas, keď som si uvedomila, že tento pocit spôsobuje iba oxytocín, vďaka ktorému si toľko ľudí myslí, že monogamia je prirodzená a svadba je najkrajší deň v ich živote. A vďaka ktorému je „rozvodový právnik“ najperspektívnejšie povolanie, aké si môžete napísať na vizitku.
Ľahla som si vedľa neho, pritúlila sa a on zamraučal. Neviem, či to bola reakcia na dotyk, alebo sa mu niečo snívalo, ale zamraučala som tiež. Automaticky. Ako keby sme komunikovali v inom jazyku. Ak niekedy bude ľudstvo komunikovať s mimozemskými bytosťami, najpravdepodobnejšie je, že jazyk bude hmatový. Možno nebudú vidieť, možno nebudú počuť, možno budú vedieť oboje, ale ich jazyk nebude pozemšťanom známy… Ale cítiť? Cítiť by mali všetci.
Okopírovala som líniu jeho tela, objala ho a položila mu dlaň na solár.
,,Nie aby si po teba prišli z domovskej planéty,“ zašepkala som do ticha.
,,Neboj sa, vezmem ťa so sebou,“ povedal rozospato a otočil sa ku mne.
,,Nespíš?“ zasmiala som sa a hrala sa mu s vlasmi.
,,Chcel by som, ale je mi teplo. Páliš ako fras,“ zasmial sa.
,,Prepáč,“ vstala som a otvorila okno.
,,Ak je toto normálna telesná teplota zamilovaného človeka, tak ma 37 rokov nikto neľúbil,“ mumlal do vankúša.
,,Spinkaj,“ chytila som ho za ruku.
,,Dobre,“ ani to nedopovedal a upadol do bezvedomia.
Počítala som jeho nádychy do svitania. Bolo ich 1 146. Na strop mi svietil simulátor nočnej oblohy a ja som ku každému jeho nádychu priradila hviezdu. A priala si, aby sa zobudil a ľúbil ma. Hovorí sa, že keď si niečo zopakujete stokrát, tak sa to splní. Trochu som pridala. Len tak. Pre istotu.
Zaspala som iba na chvíľu. Zatvorila som oči len na malý moment a keď som sa zobudila, vedľa mňa bolo prázdno. Na vankúši ležal papierový model vesmírnej lode, na ktorom bolo mojou očnou linkou napísané: „Nerob paniku, šiel som len po rožky“.
,,Svet je len simulácia. Nič z toho, čo vidíš a cítiš sa naozaj nedeje,“ hovorila som si, keď som sa prevalila na jeho stranu postele s rukou v nohavičkách obalená v perinách s jeho intergalaktickým pižmom.