Nikto so mnou nevydrží. Ja som si celý život myslela, že som terno. Akože naozaj. Mám prsia a mozog a to väčšinou stačí na to, aby vás ľudia bezdôvodne neopúšťali. Ale keď pri mojej kolíske stáli sudičky, asi boli nafajčené a po žúre, lebo rozdávali za priehrštia lásky, ale ani jedna z tých píč mi nenadelila vedomosť o tom, čo s ňou robiť, ako ju zvládať a do koho ju investovať.
Myslela som si, že som našla niekoho výnimočného. Lebo bol. Chlap, čo varil a mal rád mačky. A mal žilnaté ruky a telo ako kuracie krídelko. A vôbec som mu nevadila! Bol ako svätý grál všetkých textrovertiek.
Písala som o ňom 24x. A on si vďaka tomu skladal mozaiku mojej osobnosti. Trávil so mnou veľa času, tak usudzujem, že sa mu ten obraz páčil, inak by sa naň nepozeral. Nikdy nebol samodeštruktívny.
,,Myslím si, že by sme spolu nemali bývať. Mal by som ti dať čas to nejak spracovať,“ povedal a moje interné procesy skolabovali. Mohla som vedľa neho spať, lebo som mu verila, že na mňa dá pozor. Preto si v jeho aute nezapínam pás. Preto robím veci mimo mojej komfortnej zóny. Lebo viem, že na mňa dá pozor. Je to absolútna dôvera. Slepá a bez akejkoľvek logiky. Každý v niečo veriť musí a ja som verila v neho, lebo bol skutočný.
,,Teraz, keď ťa potrebujem najbližšie, ma nechávaš samú?“ kričal škriatok v mojej hlave v tak vysokej tónine, že ho počuli len psy.
,,Prišla som o akúkoľvek ilúziu toho, že spolu budeme čokoľvek mať. Aj toho, že spolu môžeme bývať, lebo verím, že ak ti niekto rany spôsobil, mal by byť natoľko zodpovedný, aby ti ich pomohol vyliečiť,“ hovorila ďalšia zo žien, ktoré práve kruhovo zasadali v mojej amygdele.
,,Baby, moment… nemá voči nám žiadnu zodpovednosť. Nikdy nám nič nesľúbil,“ hovorí Rácia a zdvíha na nás prst.
,,Sľúbil, že s nami bude bývať,“ ležala pohodená v rohu ďalšia z nich. Tú to evidentne vzalo, leží v embryonálnej polohe na zemi a kníše sa.
,,Moja, ty si to vzdala so všetkými mužmi už naveky, že? V tejto sme fáze?“ pozrela som sa na ňu a už chápem, prečo ma volajú Cynic.
A takto sa tam vadia. Dievčence v mojej hlave, ktoré sa nikdy na ničom nezhodli. Ale všetky ho milovali. Otázka nikdy neznela „či“, ale „ako veľmi“. Preto som sa ho to toľkokrát pýtala. Nikdy nič nepovedal. Keby povedal, že aspoň trochu… Ale on nepovedal nič. A keď človek nič nevraví, tak to asi znamená, že to, čo by povedal, aj tak nestojí za zmienku. Je to zanedbateľné.
Pred dvoma dňami som mala najlepšieho kamoša, lásku svojho života, otca mojich imaginárnych detí, spolubývajúceho, kolegu, mačku, komunikačného sparinga, víkendové sídlo a gastroterminátora. Dnes mám 95 metrov štvorcových a je mi tu tma, zima a smutno.
,,To sa nemohlo stať,“ hovorím si nahlas, keď sa dívam na vchodové dvere a kľúče na botníku. Aké zlé to musí byť, keď s vami nevydrží ani najtolerantnejší človek na svete?
Postavila som sa pred zrkadlo a chvíľu sa na seba pozerala. Začala som robiť grimasy a pýtala sa seba samej, ako sa to stalo. Sedeli sme na balkóne a ja som mu rozprávala o doktorovi a jeho odchodoch. O tých kúskoch, ktoré som roky skladala, aby sa znova dali použiť, keď ma to rozbilo. Povedala som mu o Brunovi a absurdite absolútnej lásky, ktorá nepozná hranice prístupnosti, zákona ani zdravého rozumu. A keď odišiel, prvýkrát som sa zamyslela nad tým, aká musí byť človek zrúdička, aby od neho utekali aj takýto ľudia. Ľudia, ktorí nikoho nemajú. Iba vás. Ste celý vesmír toho, čo potrebujú k životu. A napriek tomu radšej odídu, než aby s vami zdieľali priestor. Lebo ich to vraj príliš bolí. A nemôžu. A snažia sa. A ja si zaslúžim viac. A chyba nie je na mojej strane. A mrzí ich to. A rôzne iné alibistické pičoviny.
Budem mať narodeniny. O chvíľu. A na moju tridsiatku si poviem: „Pamätáte takto pred rokom? Znova som uverila niekomu, kto bol ku mne iba milý, že si ho budem môcť nechať navždy?“
Že dá na mňa pozor a bude mi prikrývať odkopané kríže. A teraz sa pozerám na dve zubné kefky v kúpeľni a… čo s nimi mám robiť?
Hovorí, že veci sú v mojom svete buď čierne alebo biele. A presne tak to je. Som tragická ako Evita – chcem všetko alebo nič. Neustále prirovnával mozog k veľkej guli myšlienok a povinností, ktorú treba držať oboma rukami, lebo inak z nej povypadávajú veci a potom sa ťažko zdvíhajú. Zvykli sme sa veľa smiať na guli Elona Muska. Vraveli sme si, že musí byť obrovská a že je isto kyborg a má viac rúk, ako si všetci myslíme.
Guľa mojich emócií bola gigantická. Potrebovala som pomôcť a on, keďže je dobre vychovaný, mi ponúkol pomocnú ruku. Stáli sme oproti sebe a ja už som bola unavená.
,,Pomôžem ti, ukáž,“ povedal a objal ju z druhej strany. Dlho sme chodili po svete a objímali guľu, z ktorej nič nevypadávalo. Bol to chaos, ale celistvý. A zrazu mu to prišlo ťažké, tak to pustil. Polovica mňa sa rozkotúľala po zemi a cestou dolu kopcom robila krásny rámus.
,,Ľudia na celom svete hľadajú to, čo sme mali my dvaja. Kto vôbec si, že si môžeš dovoliť pustiť preč takú lásku?“ zamračila som sa. Pozeral sa do zeme a leskli sa mu oči. Hrýzol sa do pery a nemal mi čo povedať.
,,Ja som ti povedala, že by som si ťa vybrala z akejkoľvek dvojice a v akejkoľvek situácii. A ty si si ma nevybral ani z množiny, v ktorej som bola sama,“ iba som rozprávala. Prirovnania a metafory naozaj smutného dievčaťa, ktoré nerozumie tomu, prečo aj tie výnimočné veci v jej živote skončia stereotypným útekom.
,,Nechcem o teba prísť,“ povedal viac menej sám sebe.
,,Ty si odišiel. Tento rozhovor som viedla nedávno s Brunom. Bol si pri tom. Ty si sa vzal a odišiel a nechal ma s našimi plánmi samú. Boli sme tím. Preboha, veď ty nikoho iného nemáš! A aj tak som ti nebola dosť dobrá, aby si ostal? Ako strašne to musíš nechcieť…“ vzdychla som a sadla si na gauč.
,,Nehovor také veci.“
,,Sľúbil si mi to. Ja by som ti uverila čokoľvek. A ty si mi sľúbil toto a teraz… si si to rozmyslel. Čo mám teraz robiť?“ pýtala som sa úprimne, lebo on väčšinou vedel, čo robiť.
,,A ja?“ rozhodil rukami.
,,Hej, toto je celé o tebe,“ odfrkla som.
,,Tak som to nemyslel, ale mne to nie je jedno.“
Tomu neverím. Stále tvrdil, že človek má vždy na výber. A on si vybral.
Sedím v kancli a dívam sa na ranný Ružinov. Je hnusne šedo a slnko ide iba veľmi ospalo nad horizont. Počúvam Moonage Daydream a na parapete mám zoschnuté tulipány. Teraz vstanem, oblečiem si kabát a vyjdem von. Zapálim si cigaretu a telefón nechám na stole, lebo v ňom nenájdem nikoho, kto by mi chcel povedať, že ma ľúbi. A ja teraz nič iné počuť nechcem.
Potom prídem naspäť, sadnem si, nasadím masku a budem fungovať, ako keby sa vo mne práve neodohrával armagedon.
Večer sadnem do trolejbusu, dám si slúchadlá, z ktorých už nikdy nebude hrať soundtrack z Guardiansov a pôjdem domov. Do prázdneho bytu, v ktorom sa nemám na čo tešiť.
,,Možno tu nie je prázdno, iba veľa priestoru,“ poviem si pri pohľade na izby bez mačacích chlpov a vône aviváže pre batoľatá.
Ľahnem si do postele, zaspím a každý deň budem dúfať, že keď sa ráno zobudím, bude toho smútku o kúsok menej. A keď mi už žiaden neostane, zodvihnem telefón a zavolám. A ty budeš rád. A mňa rozbije každý tvoj smiech, lebo keď ťa počujem, počujem seba. Počujem jeden z najobľúbenejších hlasov v mojej hlave. Počujem farby a vône.
A takto sa v tom budeme cykliť, kým ty nepovieš „Aj ja teba“ alebo kým ja nepoviem „Už sa nevracaj“.