Sedel oproti mne, sŕkal capuccino a oči mu kmitali po obrazovke počítača. Kaviarenský ruch bol zrazu len kulisou aj pre človeka, ktorý neudrží pozornosť ani dve minúty.
,,Čo robíš?“ spýtala som sa a odklepla si z cigarety.
,,Čítam si tvoje poviedky,“ vzdychol.
,,Prečo?“
,,Lebo som jediný na svete, kto ich ešte nečítal.“
Vyzeral vážne. Šokovane, ustarane a rozpačito.
Mlčal.
Občas povedal hlasné: ,,Fuh…“ a potom mlčal ďalej.
Nikdy predtým sa mi to nestalo. Že by moje postavy čítali svoje príbehy a ja som im sedela oproti s kožou na trhu. Neuvedomoval si dôležitosť toho okamihu, ani svojej reakcie.
,,Áno?“ povedala som, keď zaklapol počítač.
,,Nesmieš byť taká konkrétna.“
,,Prosím?“ zvraštila som čelo.
,,No…“
,,Mám to zmazať?“ preglgla som naprázdno.
,,Neviem… nie, asi nie… len nebuď taká konkrétna.“
Zhlboka som sa nadýchla a zamyslela sa, čo ten človek vlastne odo mňa chce, lebo neviem, v čom nemám byť konkrétna. V popise svojich pocitov? Lebo v tom konkrétna byť musím. Aspoň jeden z nás by mal.
,,Neurážaj sa,“ blahosklonne sa na mňa zadíval.
Nebola som urazená.
Ani ja, ani moje autorské ego.
Bola som len smutná.
,,Byť postavou v mojom príbehu je výsada, nie možnosť,“ povedala som viacmenej sama pre seba.
,,Ja som nič zlé nepovedal…“
,,Ukončím tú sériu.“
,,Chcela si ich desať…“
,,Chcela som všeličo. Vďaka, že si to skúsil. Toto bol dôvod, prečo som sa ťa pýtala, či to chceš. Povedal si, že áno.“
,,Lebo som nevedel, že…“
,,Že čo? Že by sa ti to nemuselo páčiť? Nie je tam nič nervydrásajúce, je to to, čo žijeme, len je to zrazu čierne na bielom,“ zahasila som ohorok.
,,Čo teraz?“ spýtal sa rezignovane.
,,Nič, vrátim ľuďom Bruna. Mali ho radi,“ mykla som ramenom.
,,To je ten hacker?“
,,Hej.“
,,A jemu nevadí, keď o ňom píšeš?“
,,Nie, jemu vadilo, keď som prestala. On by odo mňa nikdy nechcel, aby som niečo zmazala,“ skonštatovala som a uvedomila si, čo to vlastne znamená.
Raz som zmazala príbeh, ktorý som napísala pre Bruna. Veľmi sa hneval.
,,Sľúb mi, že to už nikdy neurobíš,“ zadíval sa na mňa prísne.
,,Ja nemôžem…“ mykla som ramenom.
,,Sľúb mi to!“
Dívala som sa mu do očí a nemohla som inak.
,,Sľubujem.“
Celá tá scéna sa mi prehrala pred očami, kým som sa dívala kamsi za Oscara a premýšľala, čo som to urobila… Prečo dávam svoj krehký vnútorný svet do rúk niekomu, kto dokázal puknúť aj antistresovú loptičku…
Zhlboka som sa nadýchla, usmiala a dopila posledný hlt horkej kávy.
,,Vidíme sa zajtra,“ povedala som mu na rázcestí pred kaviarňou.
,,Vďaka za príjemný deň,“ naklonil sa a pobozkal ma na líce.
Dokráčala som ku dverám schodiska, sadla si na prvé, otvorila okno a zapálila si cigaretu.
Kedysi mi povedal, že mi verí tak, že mu smiem predpísať život a on ho rád bude žiť, lebo vie, že mu nechcem zle.
Asi si to rozmyslel.
Prvýkrát a naposledy teda vyslyším prosby mojej postavy a jej práva budú nadradené tým mojim.
Lebo ak niekto nechce byť vo vašom príbehu, nechce byť ani vo vašom živote. Nedržte ho tam nasilu.
Slnko zajtra nevyjde… rozlúčte sa s Oscarom.