Zobudil som sa ráno s tým, že idem do kanclu. Namôjdušu. Chcel som vstať, umyť sa, obliecť si niečo, čo ešte nemusím prať a prejsť tých dvanásť metrov k autu, aby som sa dopravil z centra na perifériu. Lebo keď som bookoval kancle, asi som bol dofajčený. Inak, okrem toho, ešte rád dofajčený nakupujem domény. O „zjedzmirohlik.sk“ vám dnes ale hovoriť nebudem.
Bolo pol ôsmej a premýšľal som, či jej zavolám alebo sa naozaj postavím z tej postele. Lebo keď tam nie som, nechcem, aby tam bola. Nemá tam čo robiť. Domnievam sa. Alebo možno len egotripersky chcem, aby si ma s tým priestorom spájala.
,,Ahoj, čo robíš?“ zodvihol som telefón napokon.
,,Kráčam do kanclu.“
,,A si ďaleko?“
,,Pred chvíľou som vyšla z bytu.“
,,Nemohli by sme dnes robiť u teba?“
,,Čo?“
,,No ak nie, tak v pohode…“
,,No… šak mohli, tak poď teda,“ povedala zarazene.
Máme veľa spoločného. Tiež býva v Starom meste a tiež na štvrtom bez výťahu. Cítil som sa, ako keby som šiel k sebe domov. A keď otvorila dvere a vyvalila sa na mňa vôňa kari, tak som si bol už takmer istý, že som u seba. O priehrštiach trávy na konferenčnom stolíku nehovoriac.
Zvalil som sa do jej postele, oprel o radiátor a sŕkal záhadný malinový ginko čaj, ktorý mi strčila do ruky hádam už vo dverách.
,,Toto je definitívne môj najobľúbenejší čaj,“ zhodnotil som.
,,To ma teší, mám aj agátový med,“ strčila mi doň plnú lyžičku.
,,Dosť dobré,“ prikývol som.
,,Sám si dosť dobrý,“ zamrmlala.
,,Prosím?“
,,Ale nič…“
Vedel som, že neurobíme nič. Nikdy, keď sme spolu mimo kancelárie, nerobíme nič. Ale nie je to zabitý čas, spoznávame sa a máme k sebe akosi bližšie. Kedysi som jej dvojzmysly musel krotiť, dnes ich svojvoľne sám vytváram a ona sa občas chytí úplne a občas vôbec. Buď podľa nálady, počtu vyfajčených gramov alebo fázy mesačného či menštruačného cyklu. Budem si to musieť zapisovať…
,,Si hladný?“ spýtala sa.
,,Dnes ráno som na facebooku videl, že je to tá najromantickejšia otázka na svete.“
,,Tak si hladný, drahý?“
,,Óóó…dosť dobré,“ zasmial som sa. ,,Asi som.“
,,Nech sa páči,“ strčila mi do ruky tanier s ryžou a mäsom v kari omáčke s nasekaným červeným chilli.
,,Vonia to parádne,“ strčil som do toho vidličku a keď som si ju dal do úst, chutilo to ako… ja.
,,Dá sa to jesť?“ spýtala sa s úsmevom. Skôr s podjebom, lebo veľmi dobre vie, ako varí.
,,Dosť dobré,“ ušknul som sa.
,,Chceš facku?“
,,Dobre… je to na desať z piatich,“ žmurkol som.
Zvalila sa na posteľ vedľa mňa, oprela sa mi hlavou o brucho a keď som položil tanier na stolík, zahrabol som jej rukou do vlasov.
Zakňučala.
Nevedel som, či jej ju tam nechať alebo ju vytiahnuť, tak som na moment len zmeravel. Lebo šak viete… ženy.
,,Ešte,“ zašepkala.
,,Je to príjemné?“ masíroval som jej bruškami prstov pokožku.
,,Dosť dobré,“ rozosmiala sa a zahryzla mi roztopašne do brucha…
…majte tiež krásnu stredu, priatelia