Roky som tvrdila, že „Domov je všade, kde máš zubnú kefku.“ Časom to táto doba a niekto z kreatívnych digitálcov parafrázoval na „Domov je všade, kde sa ti wifi pripojí automaticky.“ Dnes mi empíria dokázala, že „Domov je všade, kde môžeš v ktorúkoľvek dennú dobu chodiť v pyžame a nikomu to nepríde zvláštne.“
Leov byt vo mne vyvoláva pštrosí efekt. Je to moja debna s pieskom, do ktorej môžem strčiť hlavu, keď sa mi už nechce reflektovať realitu. Nedávno mi povedal, že v rámci očisty môžem vyhodiť z balkóna čokoľvek, čo sa mi v tom byte nepáči. Na počudovanie som si uvedomila, že tam nič také nie je, lebo ten priestor je rovnaký, ako on. Harmonický a plný hravých doplnkov. Mama sa ma pýtala, či tam necítiť mačku, lebo trpí utkvelou predstavou, že mačky smrdia. Leova mačka nesmrdí. Vlastne som o smradľavej mačke počula iba v slovenskom dabingu Priateľov. Ale aj keby mačky smrdeli, v tomto byte by ten puch prebila vôňa konopných zásob, jablkového koláča a hokejových dresov.
Tá vzácna forma intimity, ktorú sme dosiahli niekde medzi friend zónou a čímsi, čo sa okúňame pomenovať, sa najviac ukazuje v tých drobných detailoch, ktoré si muži a iné neempatické živočíšne druhy, vôbec neuvedomujú. Niekde, kde sa necítite intímne, si nemôžete dať sprchu po dlhom dni, nečakajú na vás papučky pod botníkovou lavičkou, ani si nemôžete obliecť pyžamká so zvieratkami, ak už nemáte osem rokov.
Keď som pri varení zašpinila pol bytu, čakala som niečo medzi zúfalým krikom, teatrálnym plačom, alebo odporúčaním, že si nabudúce objednáme pizzu. Namiesto toho mávol rukou a povedal, že to tak predsa má byť. Postupne som si tam začala nechávať veci a až neskôr som pochopila, že je to spôsob značkovania si teritória. Lebo, povedzme si narovinu, koľko mužov by si kúpilo ružovú drtičku… Nebol to môj cieľ, ani to nebola vedomá demonštrácia mojej mačkovitej povahy, stalo sa to úplne podvedome, hoci Freud by si o tom myslel svoje. Nehovoriac o tom, že ružová vec, čo sa roztvára, by mu rozhodne pripomenula… no šak viete.
Po hodine nastavovania toho správneho osvetlenia a znášania maškŕt na konferenčný stolík, som sa postavila ku gauču.
,,Čo ťa tak zaujalo?“ uškrnul sa s plnými rukami pukancov.
,,Myslíš, že by sme ho mohli roztiahnuť?“ spýtala som sa neisto.
,,No určite,“ mykol ramenom a kliklakový gauč sa zmenil na letisko.
,,Vpredu či vzadu?“ spýtala som sa.
,,Ja isto vzadu. Aby som ti nenarúšal gendrové stereotypy,“ zasmial sa a ľahol si bližšie ku stene.
Voňavá mačka začala pomaly obiehať okolo pohovky a dožadovať sa pozornosti.
,,No poď hore,“ povedala som jej. Zamňaukala. ,,Veď ale zmeny sú fajn, posúvajú nás vpred!“ vysvetľovala som jej. Znova zamňaukala. ,,No tak ostaň dole, ale vieš dobre, že ti tam bude zima!“ zodvihla som obočie a zviera naveľa vyskočilo.
,,Akože, buď som nafajčený, alebo ste práve naozaj viedli dialóg,“ rozosmial sa.
,,Veď aj ty sa s ňou rozprávaš,“ zamračila som sa.
,,Ale väčšinou sa netvárim, že keď zamraučí, tak jej rozumiem.“
,,Ja sa tiež netvárim, ja jej naozaj rozumiem,“ mykla som ramenom.
,,Tak potom v poriadku,“ vzal ovládač a pustil film.
Rada s ním pozerám filmy. Smejeme sa v rovnakých častiach a fascinujú nás tie isté efekty. Dokonca nás aj nudia rovnaké dialógy a dojímajú rovnaké scény.
Mačka si ľahla medzi nás a ja som sa Leovi otočila chrbtom a vzala si jeho ľavú ruku. Položila som si ju na brucho a škrabkala mu žilnaté predlaktia umelými nechtami.
,,Bzzz?“ v preklade Čo to robíš?
,,Vadí ti to?“
,,Nie, len som to nečakal,“ zasmial sa.
,,Pšt, pozeraj,“ zahriakla som ho a pokračovala v škrabkaní. Mačka sa k nemu pritúlila a začala ho jemne hryzkať do brucha.
,,Je zaujímavé mať dve mačky,“ uškrnul sa.
Stláčala som mu žily bruškami prstov a ako fetišistu ma to nekonečne ukájalo. Zadrapla som nechtami silnejšie, až sa mu začali na koži robiť červené ryhy.
,,Akože, dobre by bolo, keby som nevykrvácal.“
,,Umelými sa nedá poraniť. Sú príliš oblé a hrubé, aha,“ zadrapla som silnejšie.
,,Uhm. Haluz, vôbec to nebolí,“ začudoval sa a začal roztvárať a zatvárať dlaň, aby žily ešte viac navreli.
Zhlboka som vzdychla.
A on sa zhlboka zasmial.
Vzala som mu dlaň a položila si ju na hrudník. Zodvihol pravé obočie.
,,Nie, nemáš mi omakávať kozy… cítiš?“ pritisla som mu ruku na hrudnú kosť.
,,Nieže dostaneš infarkt, preboha…“
,,Paráda, nie?“ srdce mi tĺklo ako po dvoch litroch energeťáku.
,,Keby som vedel, že toto so ženami robia žily, moja puberta by vyzerala celkom inak,“ doberal si ma.
,,Je zvláštne, že ležíme,“ skonštatovala som.
,,No inak hej.“
,,Aj spať by sme tak mohli,“ povedala som potichu viac-menej sama pre seba.
,,Chceš?“ nevedela som, či som v tej otázke počula viac prekvapenie alebo vyhrážku.
,,Neviem,“ pustila som mu ruku a zložila si ju z tela.
,,Strihnime si!“ vzal si on moju a otočil ma k sebe.
,,Čo?“
,,Ak vyhráš, ostanem tu spať. Ak vyhrám ja, ostaneš tu spať,“ usmial sa.
Mačka medzi nami sa posadila a hlasno zamňaukala. Pravdepodobne si jediná v tom byte uvedomovala, že značkovanie konečne dospelo do bodu, v ktorom sa v kúpeľni znenazdajky objaví ružová zubná kefka.
Nastálo.