Ak ktokoľvek z vás nepochopil slovnú hračku ukrytú v názve, mrzí ma to, skrsla v mojej chorej hlave veľmi znenazdajky. Ak ju pochopil admin tohto portálu a stiahne mi článok z hlavnej stránky, tak by som len rada upozornila katolíkov a iný plebs, že v titulku článku, ba ani v perexe, vôbec žiaden vulgarizmus nie je.
Zato zvyšok tohto článku nimi bude, pravdepodobne, prepchatý. Takže odporúčam, aby ho nečítali osoby mladšie ako štyridsať rokov a keď už, tak len pod dohľadom skúseného mentalistu. Alebo iného kokota.
Ah, či mi to dobre spravilo!
Nikdy som nemala problém s autoritami. Som prirodzene submisívna. V súkromí. Dokonca preferujem dominantné typy osobností. V súkromí. Ale keď ide o prácu, nie som typ človeka, ktorý by pritakával, keď niekto rozpráva pičoviny. Pochopiteľne, nie som natoľko jebnutá, že by som nebola ochotná pritakávať, keď niekto hovorí k veci. Žiadne secesné správanie. Žiadna „rebélia pre rebéliu“.
Spomínam si, ako som kedysi pracovala v jednom kníhkupectve. Manažérka predajne mala asi 22 rokov a jej IQ nebolo o nič vyššie. Dokázala nájsť problém tam, kde by normálny človek nehľadal ani riešenie. Keď prišlo na pretras, že som do interného firemného dokumentu dopísala slovo perom a nie fixkou, pozastavila som sa nad jej psychickým zdravím. Ale keď jej začalo vadiť, že oslovujem kolegu zdrobneninou mena, definícia jej mentálnej subnormy už bola úplne zrejmá. Tak som sa jej spýtala, kto jej v živote ublížil natoľko, že sa musí správať ako piča. Otázka bola, viac-menej, rečnícka, lebo hneď nato som ju požiadala o vytlačenie výpovede a šla som s veľkou gráciou do piče.
V poslednom ročníku vysokej školy sme odovzdávali námety na absolventské scenáre. Namiesto mučivej ťažoby o rakovine, mŕtvych deťoch a chromých psoch, som sa rozhodla napísať scenár na animák pre deti. Moja ročníková vedúca, mimochodom autorka scenára na najhorší slovenský film Polčas rozpadu, nebola spokojná. Pretože absencia spomínaných tém, milostného trojuholníka a generačnej výpovede, nevyhovovala jej predstavám o umeleckom diele. Posledná veta, ktorú som jej povedala, bola: ,,Deň, keď na konci mojich filmov budú vybuchovať granáty a kariéra Mareka Geišberga, bude dňom, keď zomrie slovenská kinematografia!“. Viac sme sa nevideli.
Jeden z mojich pedagógov častokrát hovoril: ,,Umenie, to nie je len tak si prdieť do púpavy.“ Súhlasím s tým, dokonca by som to rada parafrázovala – ani reklama nie je len tak si prdieť do púpavy. Sú ľudia, ktorí pracujú v rovnakej agentúre na rovnakom poste pokojne aj 15 rokov. Niektorí preto, že sú celých 15 rokov naozaj dobrí a niektorí preto, lebo 10 rokov boli dobrí a zvyšných 5 rokov agentúra nechce, aby ich pretiahla konkurencia. Takže berú plat za to, že nerobia ani holý kokot, lebo svoje si už odrobili. A keď náhodou príde niekto mladší, koho nápady, názory sú klientom viac pochopené, reklamný dinosaurus má chuť robiť zmeny a ak s nimi nesúhlasíte, odvoláva sa na svoju autoritu. Áno, väčšinou mám naozaj v hlbokej úcte ľudí, ktorí pracujú dve hodiny denne, aj to len pro forma.
Takže empíria dokázala, že jebať autority. Nemusíte na to byť pankáči, anarchisti, ani nihilisti.
Len úplne normálni ľudia s názorom.
#sedliackyrozum
#dopiče