,,Vyzeráš ako herečka z nezávislého filmu,“ otvoril balkónové dvere a sadol si oproti mne do kresla.
,,Mal by si mi vrátiť kľúče,“ vyfúkla som dym a odklepla.
,,Nie si rada, že ma vidíš?“ uškrnul sa.
,,Neviem,“ mykla som ramenom.
,,Mám ísť?“ bol tak strašne urážlivý, že som mala chuť kopnúť ho do píštaly.
,,Prečo si prišiel?“ potiahla som si znova.
,,Dlho sme sa nevideli. Chýbala si mi,“ zvážnel.
,,Keď ti človek chýba, tak sa dva mesiace neozývaš? Zaujímavé,“ načiahla som sa po vínový pohár položený na parapete.
,,Mal som toho veľa…“ vzdychol.
,,Skús nejakú menej trápnu výhovorku,“ prekrútila som očami.
,,Prečo piješ?“ ukázal na pohár v mojej ruke.
,,Oslavujem,“ exla som ho.
,,A čo?“ zodvihol obe obočia.
,,Ja a Leo máme dnes výročie,“ vzala som fľašu a naliala si ďalší.
,,A prečo oslavuješ sama?“ ten vážny výraz jeho tváre ma vždy tak trochu desil.
,,Lebo zabudol,“ napila som sa.
,,Dostala si kopačky na výročie?” uskrnul sa.
,,Vlastne hej,” mykla som ramenom.
,,To nie je pekné,“ skonštatoval.
,,Sme len kolegovia,“ mávla som rukou.
,,Ale prosím ťa,“ odfrkol.
,,S ostatnými kolegami tiež výročia neoslavuje,“ pokrčila som plecia a začala mi byť zima. Vždy mi je zima, keď som smutná.
,,Hneváš sa na neho?“ spýtal sa dúfajúc, že pritakám.
,,Nie, nemám sa prečo. Má celkom iné problémy. Veľa práce, šak vieš,“ žmurkla som.
,,To nie je fér, že si taká,“ založil si ruky.
,,Ty mi budeš hovoriť o tom, čo je a nie je fér? Vytiahla som ťa z tvojich mentálnych sračiek, ktorými si sa brodil celý život a nikdy som ti nič nevyčítala, lebo si mi nikdy nič nesľúbil. A potom som od teba chcela jednu jedinú vec za celý ten čas, čo ťa poznám… sľúbil si, že prídeš. Sú to dva mesiace…“ vypila som pohár sladkého bieleho a už ho začala cítiť.
,,Takže sa hneváš na mňa, chápem to správne?“
,,Sľúbil si mi to!“ pozrela som sa na neho s detsky spravodlivou zlosťou.
,,Prepáč.“
,,Na to ti serem,“ nevenovala som mu ani pohľad.
,,Ľúbiš ma ešte?“ spýtal sa naivne.
Rozosmiala som sa.
,,To malo byť nie?“ zháčil sa.
,,Robil si všetko preto, aby som ťa prestala ľúbiť. Viem, že si ma chvíľu mal rád, o tom naozaj nepochybujem. Ale bola som len tvoja záplata na diery po guľkách, ktoré si schytával od reality, nič viac. Trvalo mi dlho, kým som pochopila, že ten román, ktorý som si o nás dvoch zosnovala v hlave, ostane navždy len v nej,“ zapálila som si ďalšiu cigaretu.
,,Ako sa dá len tak prestať ľúbiť?“ spýtal sa smutne.
,,Láska zomiera na nedostatok záujmu. Jebal si na mňa, čo si čakal?“
,,A jeho ľúbiš?“ snažil sa neskriviť žiaden mimický sval.
,,Koho?“ zamračila som sa.
,,Toho chlapa, čo zabudol na výročie,“ odfrkol zlomyseľne.
,,To je celkom iná emócia,“ usmiala som sa.
,,Aká?“
,,Kedysi sa mi strašne páčil. Ťahá mu na 40 a stále vyzerá na 25. Aj sa správa,“ zasmiala som sa. ,,Bola som hotová z jeho rúk. Sú to tie najkrajšie ruky na svete. Navrhla som mu, aby ich dal odliať do silikónu a začal predávať ako fistovacie päste. Veľmi sa mu ten nápad páčil!“ rozosmiala som sa na celý vnútroblok.
,,Kedysi znamená, že už sa ti nepáči?“ zodvihol obe obočia.
,,Aj prvotné pobláznenie zomiera na nezáujem. Sme spolu často. A za ten rok, ktorý teraz oslavujem sama na balkóne plnom špakov, sa nestalo nič. Mám IQ 141, viem, kedy ma má muž v piči. Iba mu bolo zaťažko mi to povedať narovinu. Len mi to, v tomto prípade, príde divné…“
,,Prečo?“
,,Lebo z hľadiska ľavej hemisféry sme dokonalý pár. Ak máme niečo spoločné, je to stopercentná zhoda. Napríklad, obaja kurevsky dobre varíme. Dokonca sa aj znesieme v kuchyni, čo sa nám predtým tiež nezvyklo stávať s inými ľuďmi. Obaja aj radi húlime, čo s tým žraním ide ruka v ruke. Máme radi Marvelky a mačky… no a tak. A zasa vo veciach, v ktorých sa nezhodneme, tak sme dokonalý protipól. Ale vždy sa vieme dohodnúť, lebo jeden z nás v istej fáze vie, že má ustúpiť,“ usmiala som sa.
,,Takže zamilovaná do neho nie si, ale žiť by si s ním chcela?“ zamračil sa.
,,Zamilovanosť je stav na chvíľu. Vie ma rozosmiať ako nikto iný, má otvorenú hlavu, bol by skvelý otec… láska tam kedysi bola, keby chcel, ešte by ju zo mňa vydoloval. Ale on nechce. A asi nikdy nechcel, len som trpela akousi dezilúziou, ktorú mi nevyvracal. Je to zvláštne, ako sa muži boja prísť o ženy, ktoré ani nechcú… nie? Na druhej strane, je fajn, že emócie šli do úzadia, môžem sa na to pozrieť triezvo a zrátať si to. A ja síce nie som bohvieaká v matike, ale vychádza mi, že by sme boli perfektný tandem. Partnerský, priateľský, rodičovský… je to moja druhá polovička. Čo ale ani zďaleka neznamená, že niekedy budem kompletná,“ #plecomyk.
,,Zmenila si sa,“ skonštatoval.
,,Vďakabohu,“ dopila som víno.
,,Chýba mi to dievča, ktoré som poznal predtým, ako si začalo racionalizovať lásku.“
,,To dievča si zatiahol do lesa na sladké reči, bodol do soláru a nechal vykrvácať.“
,,Zatrpkla si?“
,,Dospela som.“
,,Nedospelú som ťa mal radšej,“ povedal uštipačne.
,,Hej, vždy si bol na dievčatká,“ aké požičaj, také vráť.
,,Keby sme ja a on stáli nad pekelnou priepasťou a ty by si jedného z nás mohla zachrániť, ktorého?“ zadíval sa mi do očí.
,,Nebuď debil.“
,,Ktorého?“ zopakoval.
,,Raz sa mi čosi podobné snívalo.“
,,A ako si sa rozhodla?“
Naprázdno som preglgla a začali sa mi potiť oči.
,,Pravá hemisféra je späť. Už môžem ísť,“ usmial sa, pobozkal ma na líce a odišiel.
Občas sa mi stáva, že keď si už myslím, že vyhrávam sama nad sebou, nájde sa lepší súper. Moja druhá hemisféra.
#Dopiče.