Sedela som na gauči s mačkou v lone a scrollovala web s novou kolekciou svadobných šiat. Nie, že by som sa šla vydávať, len sa mi páčia svadobné šaty. Princeznovské. Biele. S veľkou sukňou a čipkovanými rukávmi. A korzetom, ktorý tlačí prsia pod bradu, aby som nepôsobila ako prototyp cudnosti.
Posadil sa vedľa mňa a nakukol mi do monitoru, hoci vie, že to neznášam.
,,Niečo o čom neviem?“ uškrnul sa.
,,Oscar De La Renta má jesennú kolekciu,“ usmiala som sa.
,,Svadobné? Ukáž. Ktoré sa ti páčia?“ balil si cigaretu.
,,Tieto.“
,,Uhm. Hej, to si celá ty. Aj korunku by si si dala?“
,,Ako keby som ja chodila niekam bez korunky!“ odfrkla som.
,,Aj tieto sú zaujímavé,“ ukázal prstom na monitor.
,,Veď sú bodkované,“ povedala som znechutene.
,,No a? Je to také iné,“ mykol ramenom.
,,Iný môžeš byť v detailoch. Napríklad ja by som si k týmto šatám obula conversy.“
,,To by bolo cool,“ uznal.
,,A ty budeš mať čo?“ zažartovala som na neadekvátnom mieste v tejto bizarnej friend zóne.
,,Akože čo?“ spýtal sa nechápavo.
,,No na našej svadbe,“ povedala som so samozrejmosťou sebe vlastnou.
,,Jáj… na našej?“ milujem, keď mu zo zdesenia preskočí hlas ako teenagerovi a potom sa začne smiať, lebo nevie, čo iné mi na to povedať.
Po istom čase som pochopila, že toto je jeho spôsob komunikácie so mnou. Nikdy mi nepovie, čo si myslí naozaj. Neviem, či preto, aby ma neurazil, alebo preto, lebo si nechce zatvoriť dvere, ktoré aj tak vlastne neplánuje otvárať.
Vstali sme a vyšli na balkón. Nebo bolo jasné a ja som ukázala prstom na okrúhly Mesiac vychádzajúci spoza ľavého rohu.
,,Tam by som šla na svadobnú cestu!“
,,Uhm, to by bola paráda. Dajme Elonovi ešte tak rok-dva a budú cesty na Mesiac aj na Zľavomate,“ zasmial sa.
,,Ja by som sa tam aj presťahovala. Vlastne, aj tak sa budem musieť. Peťo na jar odchádza zo Slovenska,“ povedala som skleslo.
,,Ale? A kam?“
,,Do Paríža. Nastálo. Nemám rada migráciu priateľov. Budeš sa musieť presťahovať do Bratislavy, aby som nebývala sama,“ usmiala som sa.
,,Jáj… hm… nó,“ potiahol si.
,,No veď nemusíš,“ mykla som ramenom.
,,Ale nie, šak v pohode,“ ten rozpačitý smiech prestávam mať rada.
,,Ja môžem bývať aj sama.“
,,Ale veď nie, veď môžeš so mnou…“
,,Aké zhovievavé,“ hodila som špak z balkóna, hoci to naozaj nikdy nerobím.
,,Čo si taká?“ zasmial sa.
,,Aká?“
,,Urazená,“ stále sa mi smial.
,,Nie som urazená,“ sadla som si a vzala mačku do lona proti jej vôli. ,,Seď a nechaj ma ľúbiť ťa, krista!“ povedala som jej.
,,Nesmieš tak, musíš pomaličky, inak ju vydesíš,“ rozosmial sa.
,,Hovoríš o nej, či o sebe?“
,,Nerozumiem…“
,,Štandardne.“
Nemám rada generalizovanie. Ale takí skrátka muži sú. Syndróm predbiehajúcej sa papule – mozog sa nestíha čudovať, čo huba už hovorí.
Dostali sme sa za hranicu, ktorú sme nikdy nemali prekročiť. Už sme v štádiu, že nevieme, kto čo myslí vážne a kto si kedy robí srandu. Vždy to tak bolo. Už naše prvé pracovné maily boli úplne odstrelené a po roku fungovania v tomto pracovno-kamarátsko-flirtovacom mikrovesmíre si začínam uvedomovať, že ani ja sama neviem, kedy žartujem a kedy to, čo poviem, myslím naozaj.
,,Minule sme spolu volali štyri hodiny, to je aké psycho,“ vytrhol ma z premýšľania, keď si otvoril telefónny výpis.
,,Mali sme už aj viac,“ mykla som ramenom.
,,Nie,“ zdesene sa na mňa pozrel.
,,Ale hej, raz sme spolu v noci volali šesť hodín. V júni,“ usmiala som sa. On nie.
,,Veď to nie je normálne, toľko zabitého času,“ pokrútil hlavou.
Spomínam si na ten telefonát. Bolo to tesne po našom prvom rande. Vlastne neviem, prečo hovorím prvom, keď bolo jediné. Telefonovali sme spolu a hovorili o obsahu mojich poviedok. Bol z nich v rozpakoch, ale páčili sa mu. Potom sme sa rozprávali o menách pre deti. Dohodli sme sa, že Oliver a Mia sa nám páčia obom. A už neviem, o čom sme hovorili potom, ale pravdepodobne o jedle, mačkách a o tom, ako tento svet nefunguje, a keby bolo po našom, tak by fungoval ako hodinky, lebo my dvaja vieme celkom presne, ako by to tu malo byť. Keby som vtedy vedela, že to bude raz považovať za zabitý čas, zložila by som už po debate o výhodách a nevýhodách vlastnenia kocúra.
Raz som sa ho spýtala, či mu niekedy niekto vytkol jeho absenciu empatie. Povedal, že veľakrát, ale vraj nikdy nechápal prečo. Snažila som sa mu vysvetliť dôvody, ale rezolútne odmietol prijať fakt, že je citlivý iba na špičke žaluďa.
,,Ty proste niekedy len nevidíš veci, čo by si mal vidieť,“ povedala som.
,,Ja vidím úplne všetko, len sa nechcem ku všetkému vyjadriť.“
,,Takže ty vieš, ako sa ľudia pri tebe v rôznych situáciách cítia, iba s tým nič nerobíš?“
,,Presne tak.“
Mal pravdu. Mýlila som sa. Nie je neempatický. Je len sadista.