Fetiš, ktorým trpím, sa vo mne utváral roky. Neviem, kedy to začalo. Neviem ani, či to prišlo s nejakým konkrétnym človekom, zážitkom alebo filmom. Viem len, že som sa v jedno ráno zobudila a uvedomila si, že ma priťahuje ten pohľad.
Je to výnimočný archetyp. Viem, že je to oxymoron, ale napriek tomu je to tak. Keď sedím v kaviarni alebo v parku a dívam sa na ľudí s počítačom, hľadám ho. Ten pohľad, v ktorom sa snúbi zlo, dobro, paranoja, inteligencia, strach, odvaha a absolútny mámvpičizmus. Je to ako filter na očnej buľve. Neviem, či to vidia všetci, alebo sa na to špecializujú len fetišisti, ale tí naozaj dobrí – tí ho majú.
Naozaj dobrí nie sú absolventi matfyzu. Nie sú absolventi ničoho. Pretože v istej fáze života nedovolili, aby škola stála v ceste ich vzdelaniu. Žijú v zavšivených bytoch bez nábytku a dekorácií, pretože sa nepotrebujú viazať na prostredie. Nosia mikiny s kapucňami a majú radšej zvieratá, ako ľudí. O ľuďoch si myslia, že sú nekonečne hlúpi a majú pravdu. Často sa otáčajú, pretože to, že sú paranoidní, neznamená, že ich nikto nesleduje. Berú drogy sofistikovane a od smädu pijú pivo. Sú šľachovití a nádherní, ale nie veľmi prístupní dotykom. Nezarastajú, pretože nemajú dosť rokov a testosterónu na to, aby mohli. Vedia o najskrytejších weboch s detským pornom, ale nikoho z nich to nevzrušuje. Majú svoju vlastnú spravodlivosť. Rovnakú, ako väzni. Deťom sa neubližuje. Smie sa kradnúť v miliardách a kým ich nechytia, sú nevinní. Ale nesmie sa ublížiť dieťaťu. Lebo potom musia robiť to, čo robia neradi. Bonzovať. Je im to nepríjemné a v noci ich to budí zo sna, no nemali inú možnosť. Nemajú piercingy ani tetovania, lebo by boli príliš ľahko identifikovateľní. Nemajú rodiny, nemajú priateľov. Vytipujú si jedného človeka zo všetkých tých, ktorým už stihli prelustrovať život, a rozhodnú sa, že presne toho budú milovať. Nepovedia to nahlas. Nikdy. Budú iba robiť všetky tie bizarné opatrenia na ochranu života ženy, ktorá sa, zaručene, rúti do nešťastia. Má príšerného frajera, neperspektívnu prácu, hrozných rodičov, depresie, suicídne sklony alebo všetko dokopy. Ale tvári sa hrdo a silne a keď príde domov a zatvorí dvere, schúli sa do rohu a plače, kým tam nestratí vedomie. A oni sa na to všetko dívajú cez webcam, ktorý si zabudla prelepiť a udierajú päsťou do stola, pretože by chceli urobiť viac… chceli by vstať, vyjsť z bytu, prísť k nej a objať ju. Ale nemôžu. Lebo na sebe im stále záleží viac, ako na nej. Pud sebazáchovy nepustí.
,,Ako niekto ako ty môže veriť toľkým stereotypom?“ spýtal by sa a zasmial.
,,Pretože tak to skrátka je. Tí naozaj dobrí nežijú v apartmánoch, nehrajú golf, nemajú po boku prvé dámy, nekupujú deťom poníky, nejazdia na nemeckých autách. Nehanobia peniaze preto, aby s nimi urobili niečo také primitívne. Robia to iba preto, lebo môžu. Vyhovuje im pofidérny jednoizbák v zlej štvrti a upičovaná mačka, ktorú našli vonku a teraz ju kŕmia, aby im v ich priestore aspoň niečo žilo,“ mykla by som ramenom a vyfúkla dym z cigarety.
,,Odkedy predo mnou fajčíš?“ zamračil by sa, ako sa iba on vie.
,,Už môžem.“
,,Akoto?“
,,Už nie si môj stereotyp.“
,,Lebo žijem normálne a nie kdesi v kanáli?“
,,Šiel by si si kúpiť trávu radšej do ghetta alebo k bielym golierom?“
,,To je divná analógia,“ povedal by bezemočne sa dívajúc do diaľky.
,,Keby som chcela najlepšieho, nešla by som k týpkovi, ktorý má v kuchynskej linke proteínové raw tyčinky.“
,,Ty ma tu vlastne urážaš?“
,,Nie, som iba sklamaná.“
,,Čím?“
,,Že nie si pankáč.“
,,Ako si si ma predstavovala vlastne?“ pokrčil by kolená a oprel sa o múr.
,,Ako tie – sám proti všetkým – typy.“
,,A nie som?“
,,Nie. Nechal si sa zatiahnuť k tým ľuďom, z ktorých sme sa vždy smiali.“
,,Ja som sa ale k tým ľuďom narodil.“
,,Mohol si odísť. Nemusel si tú filozofiu prijať.“
,,Ale mne môj život vyhovuje.“
,,Nevyhovuje. Si permanentne nešťastný. Takto to byť nemalo. Mal si žiť v pivnici s niekým, kto vie, kto vlastne si.“
,,Čiže s tebou? Tak veľmi by si ma chcela len sama pre seba, že si myslíš, že by som radšej prišiel o všetok svoj komfort, len aby sme my dvaja mohli byť spolu kdesi v podzemí?“
,,Ale nám by tam bolo dobre.“
,,Nie iba tebe?“ zodvihol by pravé obočie.
,,Nie. Aj tebe. Tvoja duša tam patrí. Už nikdy by si si nemusel dávať pozor na to, či ti niekto vidí do monitoru.“
,,To si nemusím ani teraz.“
,,Lebo ten, kto sa doň díva teraz, nevie, čo vidí.“
,,Vieš, že už svoj život nemôžem zmeniť, však?“
Prikývla by som. Pretože viem. Niektoré kroky sú nevratné. Hoci v hĺbke duše všetci zúčastnení vedia, že boli nesprávne.
Nejako tak by vyzeral náš rozhovor. Ten, ktorý sa nestane. Nie preto, že je paranoidný. Ale preto, lebo taká dôležitá nie som. To ja som ten underground, ku ktorému sa nechce znížiť. Pretože tak vychovaný nebol. Pretože spĺňať štandardy si zvykol. Zaradil sa do stredoprúdu. Vraj kvôli väčšej anonymite. Pičovina. Je mu tam dobre. V cykle, v ktorom sa nič nemení. Odhliadnuc od toho, že na balkóne trávi viac času, ako obvykle, lebo nechce myslieť na to, čo je dnu. Nepomohol by mi, ani keby bol jediný, kto by to mohol urobiť. Napriek tomu, že keď potreboval pomoc on, mohli mu ju poskytnúť všetci, no ja jediná som chcela. Bol ako nakazený leprou, odpadávali z neho kusy tej osobnosti, ktorú pod nánosom hi-so nie je vidieť. Nemala som dezinfekciu, ani rukavice. Holými rukami som mu prišívala kúsky späť tak, aby už nikdy nemuseli odpadávať. Nevadilo mi, že vyzerá ako Frankenstein. Páčili sa mi tie stehy, lebo som ich urobila ja. Lebo ma nechal urobiť ich a veril mi, že to pomôže.
A dnes, keď je už zdravý, nepotrebuje ma. Občas mi zvykol povedať, že ma miluje. Už to nerobí, lebo to už nie je pravda. A on klame iba tomu svetu, v ktorom žije. Nie tomu, v ktorom by žiť mal. A ja viem, že jedného dňa ho budem potrebovať, on nepríde a ja zomriem. Dozvie sa o tom zo správ a fotky môjho mŕtveho tela nájde v policajnej databáze. Silno udrie päsťami do stola a zloží si hlavu do dlaní.
Ktosi sa ho spoza dverí spýta: ,,Čo sa stalo?“
A on odpovie pravdivo: ,,Nič.“