#jenajlepsi
Vošla som do kancelárie a rozhliadala sa po jej preplnených kútoch.
,,Dobré ránko,“ usmieval sa na mňa z dverí vedľajšieho officu.
Bezradne som rozhodila rukami.
,,Vrátila mi veci,“ mykol ramenom, prišiel ku mne a pobozkal ma na líce.
,,Ty nemáš bradu,“ ukázala som na neho prstom pohoršene.
,,Musel som sa oholiť, už to svrbelo.“
,,Ty… normálne nemáš bradu…“
,,Za tri dni mi narastie.“
Mykla som nadurdene ramenom.
,,Ale odčiním,“ usmial sa a kývol bradou k môjmu stolu.
,,Dva kartóny propagačných Cameliek? Manažéri rozdávajú brand? Takto si ty vážiš moje zdravie? Vďaka,“ rozosmiala som sa a sadla si. Pri klávesnici trónil ružový sovičkový diár, ktorý som v Martinuse hľadala už mesiac. ,,Hiii, to mám od koho?“
,,No od koho asi!“ rozhodil rukami.
,,Taký si ty na mňa dobrý?“ usmiala som sa, vstala a šla ho objať.
,,Že od koho… si ma normálne našiel ten diár! Som bol v Pante a v úplne inej sekcii bol hodený na poličke a mali posledný kus!“
,,Ulovil si ho pre mňa. Šikovný,“ doberala som si ho.
,,Páči sa ti?“
,,Presne ten som si priala, len ho nemali.“
,,Musíš dávať pozor na to, čo si praješ.“
Moja hlava: „Nič na svete si neprajem viac ako teba. Nahého. Na tamtom gauči.“
,,Hej…“
,,Dnes ťa niekam vezmem, ale musíme teraz aspoň do druhej niečo robiť.“
,,Tomu hovorím pokyn od šéfa,“ rozosmiala som sa.
,,A dnes už nehúlime.“
,,Dobre.“
,,Možno jedno…“
,,Dobre.“
,,No tak ubal, ale rýchlo.“
Pán Sebaovládanie.
,,Dal by som si LSDčko.“
,,So mnou?“
,,No to neviem, lebo to by všelijako dopadlo…“
Moja hlava: „To už by teraz tak mohlo dopadnúť! Gauč! Máme ten gauč!“
,,Aha. No. Asi hej…“
,,Koľko máš dnes času?“
,,Hocikoľko.“
,,Kto ti to furt vyvoláva?“
,,Nikto dôležitejší ako ty.“
,,To si pekne povedala,“ prikývol.
,,Prečo sa zaujímaš o môj harmonogram?“
,,Lebo niekam by som ťa vzal a bude sa ti tam páčiť, je to najviac underground.“
,,A pôjdeš tam v týchto okuliaroch?“
,,Nepáčia sa ti?“
,,Tie čierne sú krajšie.“
,,Včera sa ti nepáčilo moje sako, dnes moje okuliare…“
,,A ešte si si aj bradu oholil.“
,,Tri dni budem počúvať?“
,,Mám PMS, možno aj dlhšie…“
,,Ja som si oholil bradu a ty máš PMS… zabalme to tu na dnes, počkaj ma v aute,“ hodil po mne kľúče.
,,A kam ideme?“
,,Do malej Ázie,“ žmurkol.
Jeho auto zastalo na Starej Vajnorskej. Vôbec neklamal.
,,Fie pán šo to jé?“ spýtala sa mladá vietnamka držiac v ruke mrazený balíček.
,,Uhm, červíky.“
,,Jedol pán už?“
,,Nie, ešte nie, je to dobré?“
,,Pre nás dobré, pre vás nefiem… na limetový list dať… a soľ…“
,,Bože, ty to naozaj kúpiš,“ stála som uveličene vedľa neho a dívala sa na neuveriteľné prostredie bez registračnej pokladnice s príjemne bizarným personálom.
,,Si skuvíňala, že chceš frajera, čo vie robiť čínu. Ta… dostaneš čínu,“ hodil po mne balíček červíkov.
,,Čo ak ožijú, keď ich rozmrazíš?“
,,Prihlásim sa do TV show a budú moja armáda. Poď,“ otvoril mi dvere.
Sedela som v jeho aute, prepínala stanice rádia a on z toho nebol nervózny. Ani z ľudí na ceste, ani z odmäku, ani z ničoho. Zadívala som sa na neho a bez tej brady bol asi krajší. Ale nikdy mu nepriznám, že mal pravdu.
,,Tak kam, domov?“ spýtal sa, keď sme vošli do centra.
,,Hej, domov.“
,,Ćo budeš robiť celý víkend?“
,,Zajtra príde Denis s Kris, si srdečne vítaný, samozrejme. V nedeľu pôjdem asi do kanclu,“ mykla som ramenom.
,,Zamestnanec mesiaca,“ žmurkol.
,,Ak sa pýtate ktorého, tak každého,“ vzdychla som.
Zastal a vypol motor.
,,Tak si teda uži víkend,“ usmial sa.
Moja hlava najdospelejšie, ako dokázala: „V živote som nevidela nič rozkošnejšie ako tento ksichtík. Ňuuuu.“
,,Ďakujem, aj ty,“ dva rýchle bozky na obe líca a teraz môžem robiť to, čo som vždy chcela, ale keď som na to mala príslušný vek, nemala som možnosť.
Písať si do srdiečka na okraj diára niečie meno, pomedzi krásne, ružové venovanie, z ktorého celému Instagramu vlhnú nohavičky.
#jenajlepsi