Zajačica sa prechádzala lesom a krútila zadkom na všetky svetové strany. Pri hustom kríku na moment zastala a začula čiesi horekovanie. Prekročila hranicu zarastenej húštiny a prišla k rafinovane vykopanej pasci za ňou.
,,Ahoj,” pozrela sa dolu a mrzutý vlk si lízal otvorenú ranu na prednej labe.
,,Ale ale, mäsko,” zadíval sa na zajačicu a s krvácajúcou nohou vybehol po hlinených stenách pasce a ceril zuby.
,,Preboha, prečo to robíš?” dívala sa s kožuchom špinavým od krvi ich oboch, ako ju škrabol, keď sa sklonila, aby na neho lepšie videla.
,,Som dravec a ty korisť, čomu sa čuduješ?” sedel jej chrbtom a lízal si aj druhú doráňanú labu. Nástrahy vytvorené človekom boli všade okolo a pri akomkoľvek vlkovom pokuse vyliezť z pasce, dostal ďalší a ďalší škrabanec.
,,Ja som ti prišla pomôcť, prestaň,” mávla zajačica rukou a skočila dolu k vlkovi medzi ostré kusy dreva, na ktoré sa toľko nabodával. ,,Poď, skúsime to spolu,” postavila sa k jednému kusu dreva na konci zakončenému ostrým hrotom a sklonila sa.
Vlk stál chvíľu za ňou a díval sa, čo to dievča robí.
,,Vieš, kde si?”
,,V Lese pri Orione, ja viem,” mávla rukou. ,,Pomôžeš mi už?”
,,Si v jame, z ktorej sa nedá ujsť, so zraneným a hladným dravcom. Naozaj si myslíš, že to môžeš prežiť?” uškŕňal sa na ňu a čím bol bližšie, tým väčšie zuby mal.
Zajačica pustila hrubý drevený oštep, oprášila si ruky a šla mu naproti.
,,Chceš ma zabiť, lebo si hladný alebo preto, lebo vlky by mali dáviť zajace?” spýtala sa a sadla do tureckého sedu oproti nemu, chrbtom sa opierajúc o jedno z driev.
,,Lebo som sa rozhodol,” povedal vlk a vyhodenie z konceptu mu teda vôbec nepristalo.
,,Ale ja by som tu s tebou rada chvíľu ostala, ak smiem,” mykla ramenom.
,,Prečo?”
,,Lebo si tu dlho sám,” usmiala sa, vstala a začala podhrabávať zem okolo drevených zbraní, aby po nich s vlkom mohli vyjsť hore a on sa nemusel stále pri pokuse o útek nabodávať.
Posledné dva jej pomohol vytiahnuť zo zeme.
Zajačica vybehla po drevách hore a otočila sa za vlkom, aby mu podala labu, keď mal dve zo štyroch zranené.
Sedel v rohu jamy a lízal si krvácajúce šrámy.
,,No ideš?” otočila sa s úsmevom.
,,Kam?” spýtal sa nechápavo.
,,Ako kam? No von. Poď, veď ti pomôžem,” mávla na neho.
,,Ale ja som nikdy nepovedal, že chcem ísť von,” pozrel sa na ňu a jej oči prestali svietiť. ,,Skočila si sem sama,” znel smutne, ale rozvážne. ,,Bolo fajn, keď si tu bola, ale ja s tebou nikam ísť nechcem, tu mi je doma,” povedal pokojne.
,,A prečo si mi to… to naozaj?” začudovala sa, keď sa pozrela na mozole na svojich labách a tie haldy dreva, ktoré ako obrie triesky vytrhávala z jeho kožuchu.
,,Naozaj.”
,,Tebe je tam dobre?” zamračila sa.
,,Zvykol som si.”
,,Ale nemusíš tam byť.”
,,Ale som tu doma.”
,,Nemusíš byť,” pozerala sa na neho a nerozumela tomu, že jej nechce rozumieť.
,,Chytil som sa sem. Bola to moja vina,” sklonil zrak.
,,Takže ty… ty nechceš von?” dlhé zajačie mihalnice jej klipkali v snahe neplakať.
Pokrútil hlavou.
Prikývla a dívala sa bezprízorne bez seba, kým ustupovala od okraja jamy.
,,Hej, zajac!” zakričal vlk.
,,Áno?” sadla si meter od kraja jeho priepasti a pozerala sa nechápavo do diaľky.
,,Prepáč, že ťa nepotrebujem,” povedal. Tvrdo a ľútostivo zároveň.
Zajačica sa postavila, prešla k veľkému opadanému dubu kúsok od vlkovej priepasti a schúlila sa ku kmeňu.
,,Prepáč, že ja teba áno,” povedala a prikryla sa opadanými listami jesene, ktorá vedela o všetkom…