,,Už asi dve hodiny máš rovnaký výraz,“ usmial sa.
,,Premýšľam.“
,,Nad čím?“
,,Neviem prísť na jedno slovo.“
,,S tým ti asi nepomôžem.“
,,Preto ťa tým neobťažujem,“ poslala som mu vzdušný bozk.
,,Prečo vlastne píšeš?“
,,Lebo navarené už máme,“ zasmiala som sa.
,,Nemyslím teraz. Celkovo. Prečo vlastne píšeš?“
,,Ja ani neviem. Lebo mi to ide,“ mykla som ramenom.
,,Ide ti kopa vecí a neživia ťa.“
,,Kedysi som mala na jednom blogu, že – Píšem, lebo žalostnejší výkrik nepoznám – vtedy to tak asi bolo. Už nie. Už som dospelá a nepíšem len v depresii, píšem stále. Lebo je vo mne toho priveľa, keby som to hovorila, tak už neprestanem rozprávať nikdy. Ak máš teraz pocit, že som ukecaná, tak si predstav, že by som neklepala…“
,,No to by bolo vskutku hrozné,“ uchechtol sa. ,,O čom píšeš najradšej?“
,,O tebe.“
,,Prečo?“
,,Lebo ma skoro najradšej čítaš.“
,,Kto ťa číta radšej?“
,,Derek.“
,,Si si istá?“
,,Absolútne.“
,,A jemu už písať nebudeš?“
,,Neviem. Mám pocit, že by si bol smutný, keby áno. A hlavne, jemu som už napísala asi všetko, čo som mohla.“
,,Aké to boli poviedky?“
,,Naivné. Ako ja v tej dobe,“ zasmiala som sa.
,,Hneváš sa na neho?“
,,Nie, bola to dôležitá životná lekcia.“
,,Čo ťa to naučilo?“
,,Že láska je na vzťah málo.“
,,Že to hovoríš práve ty…“ usmial sa.
,,Bolo to drsné precitnutie.“
,,Čo teda na vzťah ešte treba?“
,,Dôveru a rešpekt. Ak si niekoho nevážiš, ani sa mu nezdrav, nieto ešte, aby si s niekým takým spával. A ak niekomu neveríš, že ťa miluje, nedávaj mu na spanie svoje košele,“ vzdychla som.
,,Mám rád tvoje metafory.“
,,Ja mám rada teba.“
,,A stačí to?“
,,Chceš vedieť, či si ťa vážim a či ti verím?“
,,Možno.“
,,Bola by som tu, keby nie?“
,,Neodpovedaj ako ja.“
,,Nikomu neverím viac ako tebe.“
,,Hm.“
,,Čo?“
,,Nič, premýšľam, prečo vlastne. Nezaslúžim si to tak celkom…“
,,Ale áno. Plníš sľuby. A vieš si priznať chybu, ak nejakú urobíš. A ak mi niečo nechceš povedať, tak radšej nepovieš, než aby si klamal. Okrem toho ma naozaj veľmi ľúbiš,“ usmiala som sa.
,,Žeby?“
,,Uhm.“
,,Čo ti dáva takú istotu, by ma celkom zaujímalo.“
,,Niekedy premýšľam, či tie zvláštne pekné veci, ktoré pre mňa robíš, robíš náročky alebo omylom. Potom sa na to pozriem z odstupu a vždy zistím, že presne vieš, čo robíš a vieš aj, ako to na mňa zapôsobí. Poznáš ma. Lepšie, ako by si nahlas priznal. A poznáš ma, lebo ťa zaujímam. A zaujímam ťa, lebo ma ľúbiš.“
,,Ty si fakt celý život myslíš, že ti chýba logika?“
,,Nechýba, len ju nepoužívam, ak nemusím.“
,,Prečo?“
,,Lebo ľavá hemisféra je málo farebná.“
,,Už si prišla na to slovo?“
,,Hej.“
,,A čo to teda bolo?“
,,Onomatopoje.“
,,Také slovo nie je.“
,,Ale áno, onomatopoje sú zvukomaľby.“
,,Kde ty na to chodíš…“
,,Tam, kde ty na jednotky a nuly.“
,,Čiže v temnote svojej duše?“ zasmial sa.
,,Vo svetle svojej mysle,“ usmiala som sa a žmurkla.
,,Sloganománia pokračuje,“ pokrútil hlavou, otočil sa ku svojmu monitoru a obaja sme sa pohrúžili do vlastnej éry osvietenstva.