,,Fakt si myslím, že by sme mali ostať kamoši.“
,,Dobre,“ sedela som doklepávajúc piatu kapitolu.
,,Dobre?“
,,Uhm,“ prikývla som a nevenovala mu pohľad.
,,Tak potom dobre, keď dobre,“ takmer s odfrknutím sa otočil k monitoru.
,,Si urazený, že sa nehádžem o zem?“ usmiala som sa.
,,Pracujem.“
Rozosmiala som sa na celý byt.
,,Ty si úplná žena!“ povedala som mu.
Otočil sa a mal ten pohľad, ktorý nemám rada, lebo mu oči príliš stmavnú.
,,Zopakuješ to?“
Vstala som, prišla k nemu, sadla som si mu na ľavé koleno a prešla prstom po tvári.
,,Ty ma už neľúbiš?“
Chvíľu sa pozeral a oči mu znova zbledli.
,,Ty si úplný stelesnený paradox.“
,,Budem to brať ako kompliment.“
,,Si strašne silná svojou krehkosťou.“
,,Fúha,“ zbelelo mi všetko.
,,Konečne som ťa umlčal, neverím,“ rozosmial sa rovnako, ako ja pred chvíľou.
,,Ako si sa mala?“
,,Dobre a ty?“
,,Veľa práce.“
,,Ničil si životy?“
,,To záleží na uhle pohľadu,“ usmial sa.
,,Alibista,“ potľapkala som ho po ramene a vstala.
Sadla som si znova na sedačku, posadila počítač na stehná v tureckom sede a písala.
,,Čo ste dnes robili?“ otočil sa ku mne.
,,Nič, pozreli sme kamoša a šli domov.“
,,A za tých sedem hodín sa nič nestalo?“
,,Nie,“ dívala som sa do wordu.
,,TEBE sa sedem hodín NIČ nestalo? To je teda oxymoron a najnepravdivejšie tvrdenie na svete. Takže to skús inak,“ oprel sa rukami o operadlo stoličky do zvláštne ofenzívneho postoja.
,,Cestou sem som bola s Kejt a vravela, že ten deň, taký, aký bol, si mám nechať pre seba, lebo chlapci od compov majú iné videnie reality a vidia veci tam, kde nie sú, čiže najlepšia informácia, akú ti môžem dať je, že sa nikto nikoho nedotkol. O to ti ide vlastne primárne, takže všetko v medziach slušnosti, žiadne dotyky, pár zaujímavých myšlienok o bežných veciach a hotovo,“ vysúkala som zo seba.
Bruno prižmúri oči. Zavetril príležitosť analyzovať.
,,Čo mi nechceš povedať?“
,,Namôjdušu sa nič nestalo.“
,,Nehovorím, že hej, ale čo by som mohol zle pochopiť?“
,,Bože dobrý, choď klikať.“
,,Ty sa úplne vykrúcaš!“
,,Rada tancujem.“
,,Nevrav,“ vstal, prišiel ku mne, zvalil sa na mňa na gauč a chytil mi ruky za hlavou.
,,Tvoje ego je na návšteve?“ prekrútila som očami.
,,Býva s nami odjakživa.“
,,My spolu bývame?“
,,V podstate hej,“ usmieval sa dva centimetre od mojej tváre.
Zadívala som sa mu na pery a mám pocit, že akosi synchrónne sme sa do seba zahryzli.
,,Ale toto by len potvrdilo, že muž a žena nemôžu byť kamaráti. Odmietam dávať dôkazy hlúpym teóriám,“ povedala som medzi nádychmi.
,,Buď už ticho,“ povedal a zrazu mal jedno oko temné a to druhé sa mi snažilo vyryť na rohovku, že my dvaja sme tá príjemnejšia štatistická anomália.