Podarilo sa mi prerátať sa. Už veľakrát. Keď som si myslela, že niečo je nejaké. A bolo to nijaké. Alebo to ani nebolo. Nestalo sa vám? Ale iste áno, nehanbite sa to priznať, rozpaky skryté za monitorom nik nevidí.
Sú ľudia, o ktorých neviete, čo si máte myslieť. To je normálne. Ale keď už máte zmätok v tom, čo si myslieť o sebe samom, vtedy prichádza problém a dosť zásadný. Mentálne sebaurčenie by mali vyučovať na školách namiesto logaritmov. Prečo sa logaritmus nepíše s ypsilonom, keď ide o rytmus, to tiež neviem. Ja vlastne ani neviem, čo je logaritmus, len sa mi to slovo páči. Zvláštne.
Uvarila som si šalviový čaj. Nechcelo sa mi umývať šálku po kakau, ktoré mi šéf urobil, keď mal pocit, že mi treba tekutú lásku, tak chvíľu chutila šalvia menej hnusne. Nikdy som nepila čaje. Vôbec nikdy. Nechutili mi. Ani teraz mi nechutia, okrem Vianočného jablka, ale povedala som si, že život sa nebude vždy skladať len z vecí, ktoré chcem. Tak ich pijem. Čaje. Zvláštne.
Niekedy, keď tu tak sedím a píšem, tak sa mi stane, že sa zasnívam. Do poviedky. Vlastnej. Až sa mi premietne pred očami ako film a ikeď je fiktívna, vidím a cítim ju celkom reálne. Dotyky, vône, zaváhania… Vizualizujem si všetky svoje postavy a niektoré v tých fatamorganických chvíľach bozkávam na tenkú hranicu medzi sánkou a krkom. Šepkám im do ucha, že ich milujem a že to nikdy nebude inak a občas, keď sa nikto nedíva, kreslím im špičkou nosa srdiečka na zázračné miesta pod ušným lalôčikom, ktoré robia zo zlých ľudí lepších. Zvláštne.
Bývam s duchom. Fakt. Neviem, čo tu chce a prečo tu je, ale je tu. Občas niečím pohne, alebo niečo zhodí, keď si ho málo všímam. Niekedy si so mnou zapáli na mojom, toľko ospevovanom, industriálnom balkóne na štvrtom poschodí, v byte číslo 13, na ktorom už teraz aj tak nezáleží. Sadne si oproti mne v tom bielom habite a priesvitné telo sa mu vyparuje s cigaretovým dymom. Nikdy mi nič nepovedal, len je. So mnou. Zvláštne.
Poznala som muža. Nepáčil sa mi. Bez ohľadu na to, že to bol fešák. Nepáčil. Bol príliš arogantný. Flegmatický. Drzý. Zlý. Deštruktívny. Díval sa na mňa čiernymi očami zvrchu a keď som k nemu priateľsky vystrela ruku, zlomil mi dva prsty. Nechápavo som sa mu do tých očí zahľadela, zodvihla som opuchnutú ruku k jeho tvári a pohladila ho ňou. Zarazil sa a neprítomne pozeral za mňa.
Otočila som sa a za mnou stál muž takmer rovnaký. Dvojča. S prenikavo modrými očami a veľkou gučou v krku. Ospravedlňujúco sa na mňa pozrel a cítil sa vinný za skutky svojho brata. Zhovievavo som sa usmiala a mykla ramenom, že to nevadí. Pokrútil hlavou, vraj vadí a veľmi. Vzal mi namodralú ruku a obviazal ju. Pevne, aby sa mi kosti zrástli správne a aby to bolelo čo najmenej.
Prvý z bratov si ma otočil čelom k sebe a špičkou prsta do mňa šťuchol. Dívala som sa mu do tých čiernych očí a premýšľala, prečo to robí. Chytila som si zdravou rukou rameno, v ktorom ostala priehlbina po jeho dotyku a nepovedala som mu nič, iba som sa smutne zahľadela do zeme, lebo som nevedela, prečo mi chce silou mocou ubližovať, keď nemusí.
Ruka druhého brata ma chytila za bradu a donútila pozrieť sa hore. Vyhrnul mi rukáv na svetri a na poranené miesto nalepil žltý leukoplast s mačiatkom. Usmial sa, vzal mi tvár do dlaní a opatrne ma pobozkal na pery palcom mi utierajúc zabudnutú slzu na líci.
Horší z bratov ma vytrhol z jeho zovretia, schmatol za vlasy a mrskol mnou o zem. Podľa výrazu tváre som pochopila, že až tak veľmi nechcel, lebo rozrazená spodná pera krvácala príliš. Podával mi ruku, aby som sa zodvihla, ale empíria kázala zodvihnúť obe nad hlavu a chrániť si tvár. Nechcel ma znova udrieť, ale už som mu to neverila.
Druhý brat ma nezdvíhal zo zeme, ľahol si ku mne, rozpažil a nechal ma chvíľu spočinúť tvárou na jeho hrudi. Biele tričko vstrebalo slzy, piesok, aj krv. Neprekážalo mu, že bude špinavý. Hladkal ma po vlasoch a po chvíli z vrecka vytiahol ihlu, rybársky vlasec a ploskačku vodky, a začal mi šiť rozrazené ústa. S každým mojim zasyčaním od bolesti, keď mi prevliekal silon cez pery, aby ma na moment umlčal, mu z oka vypadla veľavravná slza. Bolelo ho to rovnako, ako mňa.
Starostlivý prístup druhého brata však nemohol toho prvého nechať chladným. Nezvládal sa dívať, ako všetko jeho zlo niekto dehonestuje láskou. Vytiahol z vrecka nohavíc ostrú čepeľ starej dýky, sklonil sa, chytil brata jednou rukou za vlasy a druhou mu podrezal krk ako krmnej kačici. Vraj, nech človeka milujete akokoľvek, ak sa k vám blíži kaluž jeho krvi, inštinktívne ustúpite. Ja som nemohla. Chytila som mu krk oboma rukami a snažila sa krvácane zastaviť, no pod náporom mojej lásky a snahy sa začal dusiť.
Špinavá a mokrá od litrov jeho červene som sa zadívala na vraždiace monštrum nado mnou a to z pocitu viny otočilo dýku smerom k svojmu soláru.
Vstala som a vzala mu ju. Ulepená od krvi jeho brata som do oboch dlaní chytila jeho tvár a palcami ho hladkala po lícach.
,,Nemôžem prísť o vás oboch,” prehltla som pýchu, bolesť a zradu a pritisla sa mu k perám.
Vložila som mu zakrvavenú ruku do dlane a viedla ho cestou, z ktorej zišiel. Neobrzúc sa za mŕtvym bratom, z ktorého vytekala láska a šklbalo mu svalmi, keď sa zvíjal v posmrtnej agónii celkom sám.
Dívala som sa pred seba, utierala si slzy a moje definitívne suché líca boli pomaľované krvou porazených. Bolesť sa transformovala na ničotu. Láska na pragmatizmus. Duša na telo.
Pustila som mu ruku a obe si ich vložila do vreciek. Pozerala som sa neprítomne do diaľky a kráčala ďalej vedľa neho. S tvrdým výrazom bojovníčky, ktorá už nemala o čo prísť. Takú ma chcel. Takú si ma prial. Takou ma urobil.
A keď sa na mňa z profilu zahľadel, mala som pocit, že mu na moment zmodrali oči.
Zvláštne.