Spomínate si na začiatky nultých rokov a americkú komerčnú filmovú produkciu? Tie béčkové celovečeráky, v ktorých si teenageri robia šialené domové žúry bez rodičov a všade je alkohol, drogy a sexujúce páry?
Na takej som bola.
V Šamoríne.
Aj ja by som smiala…
Úlohu abstinenta som zvládala statočne, lebo moje pľúca znesú veľa a keď sa trysky masážnej vane zaniesli hašišom, pochopila som, že sa musím prestať tak vehementne zoznamovať.
Sadla som si na schody a dívala sa do obývačky, v ktorej si slovenská verzia Beverly Hills žila svoje mikrosvety. Deti bohatých rodičov, ktoré nevedia, čo od dobroty a ich priatelia trpiaci rovnakým postihnutím. Societka, ktorej človek možno nechce byť súčasťou, no chce ju mať blízko, lebo fascinuje.
,,Ahoj, ja som Denis,” zaznelo predo mnou a ja dodnes prisahám, že ten chlapec v žltom tričku sa ku mne zniesol z neba.
,,A-ahoj, ja som Monča,” podala som mu ruku a on sa usmial tak naširoko, že sa okolo mňa vypol všetok hluk. Mal moju plnú pozornosť. On, aj jeho obrovské ústa.
,,Ty si asi Čukova kamoška zo školy, však? My sa ešte nepoznáme,” neprestajne sa na mňa škeril a pôsobil tak priateľsky a nádherne zároveň, že som asi iba prikývla, lebo som sa nezmohla na viac.
A Denis mi začal rozprávať teóriu o tom, že život je vtip a jeho pointou je smrť. A celé to dávalo význam, tak som sa na moment zamyslela, či život môže byť ešte viac nefér. Bol krásny, bol priateľský a nemal v hlave nasrané.
,,Študuješ?” spýtala som sa, lebo som ho potrebovala zaradiť.
,,Hej, ešte hej,” prikývol.
,,A čo?” prižmúrila som oči a premeriavala si ho.
,,Hádaj!” zodvihol pravé obočie.
,,Právo na nejakej súkromke,” uškrnula som sa.
Urazil sa. Naoko a nachvíľu, ale keby mu to povedala žena v posteli, tak by si potom dva dni nesadla.
,,Ja som jednoodborový filozof!” prehlásil hrdo a ja som sa rozosmiala premýšľajúc, odkedy chlapci na filozofii vyzerajú ako ľudia, ktorým by ste mali stavať tajné oltáriky vo svojich adolescentných predstavách.
Tak som pochopila, že Denis je nezaraditeľný.
A potom som Denisa strašne dlho nevidela. Pretože také žúry sa nerobia často a naša geografická poloha si nikdy nezodpovedala.
,,Musím ti niekoho ukázať,” povedala som Kataríne pri jednom z večerov, ktoré si už pamätáme len matne.
Otočila som na ňu monitor s Denisovou fotkou a ona vzdychla, privrela oči a zalizla sa ako mačka.
,,Však?” prikývla som.
,,No tomu ver,” zakňučala.
,,A keby si ho spoznala, tak si v prdeli ešte viac,” zasmiala som sa.
,,Fakt? Neni kokot?” začudovane zvraštila čelo.
,,Je neuveriteľne rozkošný. A múdry. A strašne, ale strašne smiešny…” dojímala som sa, dvere na obývačke sa otvorili a vošiel Čuko s ďalším naliatym poldecákom, ktorý vypil na oslavu môjho narodenia.
,,Bože, ona rozpráva o Denisovi, však?” spýtal sa Kataríny a rozosmial opileckým smiechom.
,,Ako si vedel?” zasmiala sa tiež.
,,Len vtedy má tento prijebaný blažený výraz… keby vstala, je mokrá po kolená. Raz mi zajebala, že Denis je ako keby Boh a horúca čokoláda mali dieťa,“ krútil hlavou a bavil sa.
,,Lebo on je mega!” protestovala som proti miere toho nepatričného sarkazmu.
,,To je ale pravda,” prikývol a mykol ramenom ku Kataríninej strane.
Tak som ho k nám zavolala.
Aby ho smela zažiť a pochopila.
Katarína je múdra žena.
Pochopila okamžite.
Dnes som sedela na balkóne a už druhý deň počítala minúty, kedy mi zazvoní telefón s jeho menom. Sľúbil, že príde. A keď Denis niečo sľúbi, urobí všetko preto, aby svoj sľub splnil. Nie preto, lebo je super, ale preto, lebo má OCD a potrebuje si to v hlave zaškrtnúť.
Roztomilo-excentrické, vravíte si?
Ja tiež.
Sedel oproti mne a tá nádherná tvár vyzerala smutne. Lebo keď som ja, je aj on. Lebo keď jeho priatelia majú dušu na rešeto, aj cez Denisovu fúka.
,,Strašne ma to mrzí, Monči,” vzdychol.
,,To nič, Denisko. Ľudia prichádzajú a odchádzajú, je to cyklus, nehnevám sa,” rezignovane som mykla ramenom.
,,Nikto by nemal opúšťať kráľovné… čo je kokot? Dal by som mu lakeť. Akože, mám ho rád, fakto ho mám, kurva, rád, ale dal by som mu lakeť…” rozhorčil sa spravodlivo a ja som sa rozosmiala. Lebo keď sa muž zastane ženy, má to rovnakú hodnotu, ako keď sa za vás postaví váš najlepší priateľ. V takejto gendrovej kombinácii je to zdvojený účinok na krehké dievčenské srdce.
,,Si super, Denis. Mám sebavedomie v péčku, bolo mi ťa treba,” objala som ho a počmárané ruky ma hladili po chrbte.
,,A ja som mu takú peknú bradu urobil, aby si sa tešila a on takto,” vzdychol.
Usmiala som sa.
Zaborila som mu prsty do plyšového porastu na tvári a vzdychla som tiež.
,,Toto mi chýba najviac… tá brada… bola iba moja,” usmiala som sa tak smutne, že to už smutnejšie nedokážem. Bola to krásna spomienka, ktorá mi prešla celým telom a prišlo mi to o to viac ľúto.
,,Bude to dobré. Sľubujem. Život je vtip a ty si dobrý autor… dopíš si pointu sama,” usmial sa, podal mi zapálený joint a ja som pohybom viečok hladkala obrázky na jeho koži.
Lebo keď Denis niečo povie, ľudia počúvajú.
Na prvé slovo.