Ako prvú skladbu som ráno z obývačky začul Zombie od Cranberries a keď som sa vytackal z postele, po byte sa váľali farby a kusy kartónu. Zombíci v mojej hlave neprestávali kričať jeden na druhého a bol som si istý, že ak ich neumlčím, urobia mi z mozgu hašé.
“Prerábame?” spýtal som sa a šiel sa vycikať.
“Nie, čosi tvorím, večer ti ukážem,” usmievala sa a v lesklých modrých šortkách chodila po veľkom kuse papiera a merala ho.
“A čo to bude?” umyl som si ruky a postavil sa do dverí.
“Prekvapenie!” usmiala sa, pobozkala ma a keby som nemal náladu, akú som mal, určite by som ocenil jej atypický vklad do môjho života.
Myslím, že som sa začal stavať na zadné pred všetkými a nikto si to nevšimol. Ako keby som nikoho nezaujímal, všetci okolo mňa majú vlastné svety, do ktorých sú ponorení a nikto nevidí, čo sa deje v mojom. Neviem, či je to preto, lebo im to sám nepoviem a oni sa boja opýtať, aby nenarušili moje kruhy, alebo im je to jedno.
Lietal som osem hodín, pršalo ako nikdy – někdy jsme měli pocit, že voda prší nahoru – keď som prišiel domov, chcel som si iba ľahnúť, ale ako som otvoril dvere, zacítil som vôňu cédra, santalového dreva a ešte niečoho, čo voňalo teplo. Nie akože gay, ale akože…teplo.
V obývačke bol postavený obrovský kartónový maják, bol namaľovaný a bola v ňom diera, v ktorej sedela moja drahá a rozhliadala sa v nej.
“Vitaj doma,” vstala a vtisla mi do ruky pohár Jamesona.
“Mám sa pýtať?” usmial som sa a vedel som, že dostanem ako odpoveď príbeh.
“Najprv chcem jednu zdvíhaciu pusu,” chytila ma za košeľu a jemne hladkala po hrudi.
“Neviem, aká to je, ale pusu ti dám rád,” povedal som, pobozkal ju a ona zodvihla pravú nohu ako dámy v starých filmoch. Zasmial som sa.
“Máš v poslednej dobe akosi veľa vecí v hlave, skúsime s tým niečo urobiť, dobre?” povedala a vzala ma za ruku. Gestom mi naznačila, že si mám sadnúť do toho majáku a v tej tme a vo svetle sviečok a lampičiek vyzerala buď ako čarodejnica, alebo ako víla. Nevedel som sa rozhodnúť, ale vedel som, že sa mi to páči.
“Niekedy človek potrebuje byť sám. Potrebuje ticho a pokoj. Je to v poriadku,” pobozkala ma, zapla príjemnú klavírnu hudbu a šla si ľahnúť do spálne. Sedel som tam, privieral oči a zhlboka dýchal tak, ako som to veľakrát videl robiť ju, keď si myslela, že sa nedívam. Nadychoval som sa vône tých zvláštnych drevín, ktoré namixovala a mal som pocit, že som naozaj kdesi uprostred ničoho, sedím celé dni v majáku a čakám, kedy príde loď, ktorá so sebou prinesie civilizáciu. Viem, že sa to stane, ale nepotrebujem sa nikam náhliť. Vzduch vonia krásne, odvšadiaľ počujem zvuky lesa a šumenie mora, na poličkách mám stovky kníh, ktoré mi robia spoločnosť a moje myšlienky odplávajú preč s najbližším odlivom.
Keď som otvoril oči, sviečky dohárali a ja som si uvedomil, že je vždy dobré, keď človek vie byť sám so sebou, ale ja som už naozaj chcel byť sám s ňou. Vstal som, prešiel do spálne a pritúlil sa k jej chrbtu.
“Si okey?” spýtala sa potichu, keď som ju objal.
”Vďaka, že ma vnímaš,” povedal som a pobozkal ju do vlasov.
“Bolí ťa ešte hlava?”
”Trochu,” vzdychol som. Už síce nebolela tak, ako predtým, ale stále som cítil nepríjemný tlak v spánkoch.
“Veríš mi?” posadila sa.
“Iste.”
”Viem, ako to uvoľniť, ale bude to trochu bolieť. Iba trochu a iba chvíľu. Ale naozaj to pomáha,” povedala a dívala sa na mňa s úplnou istotou.
“Dotoho,” mykol som ramenom.
“Ľahni si na chrbát, ruky vedľa seba, dlaňami nahor,” hovorila úplne pokojným hlasom.
Robil som všetko, čo rozkázala, v duchovných cvičeniach bola lepšia ako ja. Okrem toho som si bol istý, že o pol metra nižší človek mi nemôže ublížiť.
Sadla si obkročmo na mňa, až som otvoril oči.
“Zatvor oči, prosím,” usmiala sa. “Zhlboka dýchaj… nádych nosom, výdych ústami. Najviac zhlboka, ako môžeš,” dýchala so mnou.
Keď som to zopakoval päťkrát, oboma rukami sa mi silno zaprela do bránice a stláčala, pokiaľ to šlo. Asi po desiatich minútach som sa začal veľmi smiať a vôbec neviem prečo.
“Super,” uškrnula sa. “Už len dodýchavaj a upokojuj si dych… Uvedomuj si svoje telo a pomaly sa vracaj späť,” hladkala ma po ruke.
“Točí sa mi hlava a je to super,” povedal som.
“To o chvíľu prejde. Dostal si more kyslíka, chvíľku budú stavy, ale nebude to bolieť už.”
Mala pravdu. Po pár minútach som necítil žiadnu bolesť. Bol som len nekonečne príjemne unavený a chcel som zaspať na sto rokov.
Objímal som ju, natáčal si pramienok jej vlasov na prst a uvedomoval som si, že ona je nielen strážcom môjho majáku, mojej integrity a slobody, ale dokáže aj eliminovať bolesť z toho, keď je pre mňa svet tam vonku príliš neznesiteľný.
“Vyzeráš šťastne.” pošepkal som jej, keď som už pomaly zaspával.
“Aj sa cítim,” pobozkala ma, pritisla sa ku mne zadkom a ja som ju držal tak, až som dúfal, že napriek tomu, že ju mám rád, vysajem z nej všetko to šťastie a naplním ním seba.
Myslíte, že keby to vedela, nechala by sa jej loď aj tak navigovať mojou samotou?