Sedel pri počítači a všetka jeho pozornosť bola upriamená na jeden veľký monitor. Svietil namodro. V tej tme to vyzeralo krásne tajomne.
Zaklopala som na drevený stĺp pri kuchynskej linke. Chvíľu klikal a potom sa otočil.
,,Áno?“ usmial sa.
,,Funguje to, namôjdušu,“ zarazila som sa.
,,Čo akože?“
,,Pozerala som rozhovor s neurofyzilógom a…“
,,Takto nikdy nikto nezačínal vetu,“ rozosmial sa.
,,…a on hovoril, že ak chce žena s mužom riešiť niečo dôležité a on niečo robí, má zaklopať, aby mohol dokončiť, čo má rozrobené a venovať jej pozornosť, lebo ak nebude vyrušený, nemá schopnosť multitaskovať a nebude ju počúvať. Objektívne je medzi mužmi viac géniov, aj viac dementov, ako medzi ženami, tých je síce málo úplne sprostých, ale rovnako málo úplne múdrych a viac-menej sa udržujú uprostred, ale u chlapov je málo priemerných,“ sadla som si na gauč a dala nohy pod seba.
Otočil sa mojim smerom na veľkom koženom kancelárskom kresle a usmieval sa.
,,Páči sa mi, keď si niečím nadšená,“ položil si lakte na stehná a naklonil hlavu.
,,Si strašne krásny,“ usmiala som sa.
Rozosmial sa, hodil rukou a otočil sa k monitoru.
,,Nié, rozprávajme sa!“ zakňučala som.
,,Tak ma neuvádzaj do rozpakov!“
Postavila som sa, prešla k nemu a sadla som si mu do lona.
,,Tak ty nie si rád v rozpakoch?“ zašepkala som mu do ucha a pobozkala na lalôčik.
,,Daj mi ešte dve hodiny a uvidíš, v akých rozpakoch budeš ty!“ uhryzol ma do sánky.
Zasmiala som sa.
,,O dve hodiny už budem buvať, láska. Vstávam o piatej,“ vzdychla som.
,,Môžeš robiť z domu a vstávaš o piatej, aby si šla do práce?“
,,Musím zajtra,“ pobozkala som ho na líce.
,,Zamestnanec roka. Ak sa pýtate ktorého, tak každého,“ plesol ma po zadku.
,,Krásny slogan si vymyslel,“ vyplazila som jazyk odchádzajúc do spálne.
,,Nakoniec klesnem tak hlboko, že budem copywriter,“ vyplazil jazyk tiež.
,,My dvaja si už nemáme čo povedať, Brunoslav!“
,,Brunoslav je novinka, to už si akože veľmi nasraná?“ smial sa schuti a mne sa to páčilo.
Kedysi sme sa dohodli, že nikdy nepôjdeme spať pohádaní a je mi sympatické, že sa nikdy nehádame naozaj, lebo simulujeme hádky v čase, keď na žiadne nie je dôvod.
Zvláštna hra, ja viem.
Ľahla som si do postele chrbtom k Brunovej strane, prehodila nohu cez zrolovaný paplón a zakryla sa dekou.
Už som pomaly zaspávala, keď otvoril dvere na spálni.
Pritúlil sa ku mne, pobozkal ma do vlasov a jeho pravá ruka rozviazala mašličku na mojich spacích šortkách.
,,Čo to robíš?“ pomrvila som sa.
,,Privádzam ťa do rozpakov,“ zašepkal a usmial sa.
Otočila som sa tvárou k nemu a pobozkala ho.
,,Ja som si ťa veľmi priala,“ pohladkala som ho palcom po líci.
,,Slogan dňa si vyhrala, niečo také pekné mi ešte nikdy nikto nepovedal,“ sklonil sa a v rozpakoch sme boli zrazu obaja…