Mlčal. Mlčal tak hlasno, až mi z toho praskali bubienky. Celé dni sa bezprízorne pozeral do monitoru a bol ticho. Hádzal plechovky do plastového koša a krčil ich rovnako, ako moje vnútro. S každou, ktorú vyhodil, sa odo mňa vzďaľoval. Každá znamenala dve hodiny jeho ticha. Ticha, ktoré medzi nami tvorilo bariéru a mňa bolelo viac, ako všetky hrozné veci, ktoré kedy povedal, či chcel povedať.
Upieral zrak na veľký monitor a kmital očami z jednej strany na druhú. Nežmurkal.
,,Absencia žmurkania je znakom sociopatie,“ povedala som mu raz a on sa uškrnul.
Keby som to povedala dnes, nezasmial by sa. Výraz jeho tváre by sa ani o kúsok nezmenil.
Dívala som sa na jeho odraz v monitore a sediac na gauči dúfala, že ten pohľad zachytí. Nič. Zachytil, cítil, nereagoval.
Vstal, vzal si z chladničky kúsok syra, strčil si ho do úst a cestou ku kancelárskemu kreslu sa na mňa ani raz nepozrel. Konečne som pochopila, čo znamená tichá domácnosť.
Vzala som si zo stola pozámkový blok a na jeho okraje si kreslila srdiečka a kvetinky, lebo nič iné nakresliť neviem. Vpisovala som si do nich naše iniciály a medzi ne infantilné znamienko súčtu. Položila som ho na stôl, prešla ku chladničke, vzala si jogurt a znova si sadla na gauč so psom na stehnách.
Po niekoľkých hodinách sa postavil, vybral zo šuflíka ubalený joint a keď prechádzal okolo stolíka, na moment zastal a zadíval sa na moje kresby. Nepovedal nič, len vyšiel na balkón a ja som zacítila dobre známu vôňu.
,,Ešte dlho ma budeš trestať?“ spýtala som sa stojac bosými nohami na balkónových dlaždiciach.
Mlčal. Vyfukoval dym pred seba a bezprízorne pozeral do diaľky. Ostré črty sa mu prehlbovali a prehĺtal sliny akosi ťažšie, ale nepozrel sa na mňa. Ani na moment.
,,Bruno?“
Nič.
Dofajčil, vošiel dnu, vzal z linky granule pre Darwina a nasypal mu ich do misky. Do vedľajšej nalial čistú vodu a opäť sa posadil k počítaču. Nasadil si slúchadlá a zapol akúsi prednášku na YouTube.
Aktívna ignorácia musí dať zabrať, pomyslela som si. Postavila som sa, prešla do kuchyne a začala piecť. Nepremýšľala som, len som vytiahla z chladničky všetko, o čom som vedela, že to má rád a po hodine pred neho postavila trojuholník citrónového cheesecakeu. Nepovedal nič. Ani sa naň nepozrel.
Prikývla som, že chápem. Zhlboka som sa nadýchla premáhajúc plač, vzala som si z kresla prehodený kabát a kabelku a mierila ku vchodovým dverám.
Kľúč od jeho bytu som si dala dolu z krúžku s koalou a položila ho a botník. Chytila som kľučku, zahryzla sa do spodnej pery a spoza môjho chrbta sa ozvalo smutné:
,,Počkaj…“