,,Si v pohode?“ spýtala sa Nikola stojac mi vo dverách spálne.
Pokrútila som hlavou.
,,Bruno?“
Prikývla som.
,,Neozval sa?“
Pokrútila som hlavou.
,,Ale už si ticho dva dni,“ znepokojene si sadla vedľa mňa.
Mykla som ramenom.
,,Môžem pre teba niečo urobiť?“
Znova som pokrútila hlavou.
,,Ostanem tu, keby si si to rozmyslela, dobre?“
Prikývla som.
Nikola si ľahla na druhú stranu mojej postele a zaspala.
Zobudila sa nadránom a rozospato si položila hlavu na moje rameno.
,,Ty pracuješ o pol štvrtej?“ zívla.
Prikývla som.
,,Ten Alex musí byť výnimočný šéf,“ usmiala sa.
Ja tiež.
Vstala, prešla do kúpeľne a keď sa vrátila, smutne sa zahľadela na môj monitor.
,,Stále refreshuješ, či sa nelogol?“
Pokrútila som hlavou.
,,Neklam.“
Pritakala som.
,,Začneš niekedy znova rozprávať?“ chytila ma okolo ramien.
Mykla som nimi. Oboma.
,,Možno sa mu niečo stalo…“ povedala zhovievavo.
Nesúhlasne som sa na ňu pozrela.
,,Si si istá?“
Prikývla som.
,,Len sa na teba vysral, hej?“
Znova som prikývla.
,,To mi je ľúto,“ povedala Nikola súcitne.
,,Mám piči,“ vypadlo zo mňa po dvoch dňoch ticha.
Zatvorila som počítač a vytiahla z kabelky mobil s desiatimi zmeškanými hovormi.
ANO, RADA POJDEM NA VECERU. TAK ZAJTRA O SIEDMEJ V SAVAGEI. TESIM SA. M.
Prestalo ma baviť donekonečna čakať na niečo, čo sa nikdy nestane, keď mi pred dverami stepuje nadržaný matfyzák.
Síce iný, než ten, ktorého by som tam chcela vidieť, ale poznáte to o darovanom koňovi…