,,Čo robíš?“ postavila som sa za neho a pobozkala ho na temeno.
.,Klikám,“ usmial sa.
,,To hádam nie,“ zasmiala som sa a objala ho zozadu.
,,Rečou tvojho kmeňa, samozrejme.“
,,Smiem sa pozrieť?“
,,Nemala by si.“
,,Dobre,“ pobozkala som ho znova do vlasov a otočila sa.
,,To ale neznamená, že sa nemáš pozrieť. Len, že by si nemala.“
,,Ak to nemám robiť, tak nebudem.“
,,Ty si bola asi veľmi dobré dieťa, však?“
,,Áno, nehojdala som sa na stoličke a nestrkala prsty do zástrčky,“ usmiala som sa.
,,Ako to dokážeš? Nerobiť veci, čo sa nemajú?“ otočil sa ku mne.
,,Well… chodia za mnou ľudia, ktorí mi hovoria mnoho o tom, čo by som nemala vedieť a ja to nikam neposielam. Robia veci, ktoré sa robiť nemajú a ja nechcem robiť rovnaké. Učím sa z ich chýb.“
,,Aj z mojich?“
,,Tvojou najväčšou chybou som ja.“
,,Myslíš?“ zodvihol obočie prekvapene.
,,Uhm. Kvôli mne si zraniteľný.“
,,To je pravda.“
,,Prepáč mi.“
,,Moju zraniteľnosť?“
,,To, že je spôsobená mnou.“
,,To sa pri láske stáva vždy.“
,,Je jej veľa, však?“
,,Veľmi.“
,,A čo s ňou budeme robiť?“
,,Uvalíme na ňu informačné embargo,“ postavil sa, pobozkal ma a jeho oči mi povedali všetko, čo nikto nesmie počuť.