Povedal, že ma je dáko priveľa. Sedela som oproti nemu na oranžovom gauči a upierala zrak na veľké biele rolldoory, lebo som vedela, že keby som sa teraz pozrela jeho smerom, roztriasla by sa mi brada.
„Máš pravdu, zbytočne som premotivovaná,“ usmiala som sa.
„Trochu sa upokoj, láska nie sú plavecké preteky. Nemusíš sa vysiliť a utopiť, stačí sa nechať unášať hladinou,“ pobozkal ma na čelo.
Tú analógiu som nepochopila, ale prikývla som.
Sadol si k pracovnému stolu vedľa postele a ja som premýšľala, kam sa zašiť v jednoizbovom byte.
Založila som si veľké ružové slúchadlá, strčila mobil do žliabku medzi prsiami, lebo vrecká som nemala, a premýšľala, či niečo neupečiem. Napokon som to ako nápad zavrhla, lebo pri varení robím nepatričný hluk, tak som sa pustila do tichého upratovania.
Utrela som mu prach z poličiek, do uší mi striedavo hral Kryštof a Iron maiden občasne prerušovaný Polemicom, a keď som nakukla do obývačky, stále klikal.
Oprela som sa o zárubňu a chvíľu sa na neho len dívala, ako si sústredene čosi šomre. Potichu som sa k nemu priplížila, objala ho a pobozkala na pravý spánok.
„Miláčik, pracujem!“ povedal autoritatívne a ja som si znovu odkráčala do kuchyne a začala drhnúť rúru.
Neviem, ako dlho som to robila. Bola buď naozaj špinavá, alebo som len drhla do rytmu, ktorý mi Lisa Minelli štebotala do ucha. Pri každom „If you liked it then you shoud a put ring on it“ som sa sarkasticky uchechtla sama pre seba.
Sedela som na kachličkách pri otvorenom sporáku a vo dverách sa objavil s výrazom tváre, ktorý značil buď ľútosť, alebo rezignáciu.
„Ty sa asi vážne hneváš,“ povedal a sadol si ku kuchynskému stolu.
„Prečo?“ dala som si dolu slúchadlá.
„Keď tak horlivo upratuješ, čosi ťa trápi,“ vzdychol.
„Ani nie,“ mykla som ramenom a vstala.
„Sľúbila si, že nikdy nebudeš ženou, čo tvrdí, že jej nič nie je, ak jej niečo je,“ usmial sa.
„Nie som. Nudila som sa, tak upratujem. Tie hubky som si priniesla, to nie sú tvoje,“ dodala som rýchlo, keď sa zadíval do koša s troma vyhodenými špongiami.
Zvraštil čelo a trochu sa zarazil.
„Mici, ty sa ma bojíš?“
Zadívala som sa na kachličky a nesúhlasne pokrútila hlavou.
„Tak?“
„Tak nič. Ľúbim ťa,“ povedala som a usmiala sa, lebo to bolo ľahšie, ako vysvetľovať mu, že sa skôr bojím toho, že ma pošle domov, lebo už by som sa nevrátila. A ešte som nemala umytú kúpeľňu…
„To je milé,“ usmial sa a šiel nazad k práci.
Keď sme spolu začali chodiť, pracoval dlho a ja som sa už od nedele tešila na piatok, lebo som verila v spoločné víkendy. Asi po mesiaci mu začala chýbať jeho samota a mne jeho spoločnosť, ale ustúpiť mohol a vedel iba jeden z nás.
Nazrela som do izby, ležal na gauči a pozeral film. Chcela som sa postaviť do dverí a spýtať sa, či chce naozaj venovať svoj čas radšej európskej kinematografii ako mne, ale odpoveď bola jasná.
Nazula som si červené conversy a vzala jeho kľúče od bytu, lebo vlastné som nemala, a šla sa prejsť.
Kráčala som dlhou ulicou až kamsi k supermarketom sústredeným mimo centra a snažila sa jednak rozchodiť úzkosť a zároveň sa tváriť sebestačne, akože „Viem si urobiť program aj bez teba.“
Čím ďalej som od jeho bytu bola, tým viac som si uvedomovala analógiu s láskou a plávaním.
Mali sme sa radi a rešpektovali sme sa, ale on mal stále viac pocit, že sa vo mne topí a ja som nevedela, čo s tým, lebo keď neplavca miluje povodeň…viete.
Alej stromov mi začala byť povedomá a ja som sa nedokázala rozhodnúť, či sa vrátiť, alebo mu len vhodiť kľúče do schránky. Na konci aleje bol detský obchod a pred ním odstavený ružový kočík s dieťaťom. Matka chýbala. Po chvíli vybehla z obchodu krátkovlasá blondína a dieťaťu do ruky strčila plavecké rukáviky.
Odomkla som dvere bytu, stál v kuchyni pri linke, miešal si kávu a díval sa na mňa vystrašene a naštvane zároveň.
„Na,“ podávala som mu modré plávacie koleso pre deti. „Kým ťa nenaučím plávať,“ povedala som, mykla ramenom a on ma zhovievavo objal, lebo cítil, že hrádze sa trhajú a moja úzkosť by nás zaplavila oboch…