Prvú polovicu života nám rodičia veľa klamú. Hovoria, že darčeky nosí Ježiško, že peniaze pod vankúšom necháva Zúbková víla, že čokoládové vajíčka znáša zajac a že matematiku v živote využijeme.
Druhú polovicu života musíme klamať my im. O tom, že v piatok večer sme boli s kamarátmi na kávu a v kine, namiesto krčmy a tmavého rohu, kde zvykne stáť týpek, čo predáva trávu. Hovoríme im, že v škole sa nám darí dobre, aj keď sme sa za ostatných sedem mesiacov ani nedotkli diplomovky a školiteľ nám hrozí vyhadzovom. Tvrdíme, že sme šťastní, ale keby sme boli, netrávime noci s roztečeným mejkapom, vodkou a cigaretou, o ktorej sme presvedčení, že jedného dňa podpáli našu posteľ.
Každý rok na Vianoce sedávam s mamou v kuchyni hneď ráno, urobíme si kávu s kopou škorice a ona sa ma spýta, aký môj rok bol a či som šťastná. Robí to vždy, už odkedy si pamätám. To je pre ňu dôležité. Nič iné, len to, či sú jej deti šťastné a spokojné s tým, ako žijú. A ja jej musím každý rok klamať, pretože je to dobrá mama.
Nemôžem jej povedať, že môj spasiteľský komplex vo mne odjakživa vyvoláva pocit viny za všetky zničené životy ľudí, ktorí prešli tým mojim. Nedokážem sa jej pozrieť do očí a priznať, že za celý svoj život som si ani raz nedokázala vybrať správne. Že ma nikdy nikto nemiloval a že tie princezné, o ktorých mi čítala a ku ktorým ma prirovnávala, sú iba postavy z krásnej literatúry.
Moja mama si myslí, že žijem vo svete, v ktorom chce každá matka, aby jej dcéra žila. Vo svete, v ktorom ma niekto miluje, niekto ochraňuje, v ktorom ma vždy má kto rozosmiať… Vo svete, v ktorom nikdy nie som hladná, chorá, ani smutná.
A ja sa teraz budem musieť už navždy tváriť tak, ako som sa tvárila, keď mi ona prezentovala ako normálnu predstavu, že koncom decembra príde cez komín cudzí bradatý ujo, ktorý o mne vie všetko a to, čo si prajem, si vďaka nemu nájdem pod ihličnanom uprostred obývačky, ktorý bol tiež považovaný za čosi celkom normálne.
Všetko je to inak, mami.
Ale sľubujem, že sa to nikdy nedozvieš.