“Exupéry bol strašná buzna,” povedala, keď si sadla na môj gauč a vzala do ruky knihu, ktorú som mal na konferenčnom stolíku.
“Nebol buzna, veď bol ženatý,” odfrkol som.
“Ako keby to niečo dokazovalo,” rozosmiala sa a pokrútila hlavou. Asi som jej prišiel naivný.
Vždy, keď bola v Bratislave, zastavila sa u mňa. V poslednej dobe som mal pocit, že je v Bratislave akosi často a nedokázal som sa zbaviť paranoje, že tam chodí kvôli mne. Nechcel som, aby chodila kvôli mne, vzbudzovalo to vo mne pocit zodpovednosti a na ten som nebol pripravený. Ani som nechcel byť.
“Z jeho tvorby vyplýva, že bol pedofilný zoofilný…rastlinofil!” prehlásila.
“K tomu máš určite hypotézu, počúvam,” sadol som si do kresla oproti nej a zapálil cigaretu.
”Malý princ, čo miluje ružu a líšku zaraďuje do fiktívnej friend zony? Ale notak… A nefajči vo vnútri, poď von,” vzala mi cigaretu a vyniesla ju na balkón. Zapálila si tiež. Keď vyfukovala, špúlila pery, akoby pri tom niekoho imaginárneho bozkávala. Vždy, keď som sa prichytil pri tom, že na ňu civím, prestal som s tým. Preventívne.
“Ty nemáš rada romantických chlapov?” spýtal som sa ako pokračovanie v debate o Exupérym, ktorého som mal naozaj rád.
“Neznášam romantických chlapov. Je to také… gay,” skrivila tvár.
“Ty máš niečo proti gayom?” uškrnol som sa.
“Mám niečo proti hetero-gayom… Neznášam, keď sa chlap správa nasladlo, vždy mám pocit, že keď ho pobozkám, dostanem cukrovku,” striaslo ju.
Zasmial som sa. Rozumel som tomu, čo hovorí, nebola to žena, ktorú by človek jednoducho uhnal na ruže, šperky alebo šampus. Šperky nenosila, alkohol nepila a mala rada tulipány, ktoré si kupovala zásadne sama, lebo prestala očakávať, že to niekto urobí za ňu.
“Prečo si sa dala na baby?” spýtal som sa priamo.
“Asi ma prestalo baviť neustále niekoho vychovávať a muž je večné dieťa,” a ona priamo odpovedala.
Zamyslel som sa nad tým, čo hovorí a musel jej dať zapravdu.
“Aj ja som?” spýtal som sa s úsmevom.
“Keby si nebol, tak nie si pilot. Chcel si sa hrať s lietadielkami aj ako dospelý,” usmiala sa tiež a strčila mi ukazováky do oboch líc. “Ja ich milujem.”
”Koho?”
”Tvoje jamky… Raz, keď budem malá, budem v jednej bývať,”povedala.
Niekedy máva také podivné slovné obraty. Všetci chcú byť veľkí a ona sa túži zmenšiť. Naivne som predpokladal, že len preto, aby sa mi zmestila do líca a ja by som sa musel stále usmievať, aby mi odtiaľ nevypadla. Má to dobre premyslené.
Vošli sme naspäť dnu, vzala do ruky ovládač a prepínala jeden kanál za druhým. Mala čiernu sukňu nad kolená a biele tričko bez rukávov s vulgárnym nápisom v angličtine. Skúmal som jej tetovania na oboch predlaktiach.
“Toto sú masky divadelnej spoločnosti – komédia a dráma. Toto je vlk, ktorý na ne vyje… To som si dávala robiť kvôli bývalke, milovala vlky… Teraz hovorím, že to mám preto, lebo na komédiu a drámu občas vyje kopa samoty. Toto je lapač snov, lebo mám v hlave peklo a in-teg-ri-ty mám preto, lebo je to to najdôležitejšie, čo človek môže mať,” povedala a prepínala ďalej.
“Máš aj iné kérky?” spýtal som sa a otvoril balíček tyčiniek.
“Mám medzi prsiami ganja list a na ľavom členku logo Pohody,” povedala, otočila ku mne ľavú nohu, stiahla si tričko nižšie a rozovrela žliabok. Musel som sa smiať, bola taká bezprostredná, že ak by mala tetovanie na klitorise, tak by mi ho ukázala tiež.
Páčilo sa mi, aká je počmáraná, lebo som vedel, že všetko, čím je pokreslená, vychádza z jej presvedčenia, nikde nemala ostnaté drôty, lepky, kvety, ani mašličky.
Prisadol som si bližšie, položil si jej hlavu na svoje stehná a v telke bežala nejaká kulinárska šou v maďarčine.
Šou sa zrazu prerušila špeciálnym spravodajstvom, v ktorom sa vraj hovorilo o tom, že nejaký psychopat v Budapešti v metre strieľal a zabil dvanásť ľudí.
“Vraj dvanásti utrpeli zranenia nezlučiteľné so životom… To je neuveriteľná formulácia,” usmiala sa.
“Prečo?”
”Tak lebo – zranenia nezlučiteľné so životom? Na to, aká je to vlastne hnusná vec, to znie tak poeticky.“
“Zranila si sa niekedy tak, že si mala pocit, že sa to nebude dať už nikdy zlúčiť so životom?” spýtal som sa a ona zvraštila čelo. Na chvíľu sa zamyslela a potom mi porozprávala o tom, ako veľmi je nesmrteľná. O tom, ako raz, keď bola ešte batoľa, si jej mama skracovala cestu do mesta cez železničnú trať a kolesá kočíka boli rovnako široké, ako koľajnice. Aj o tom, ako raz v zime zapadli a známi, ktorí šli okolo, zapadli tiež a keď sa snažili dostať od jedného auta k druhému, tak na mieste, kde stála po celý čas, zrazu stálo iné dievča, ktoré má z nárazu auta, ktoré si ich nevšimlo, trvalé následky. Potom mi hovorila o jej prvom milovaní, ktoré nebolo dobrovoľné a o filmovom úteku z chaty, keď bola celá zmrznutá, krvavá a zúfalá. O frajerovi, ktorý do nej rezal, aj o tom, ktorý sa opíjal a mlátil ju.
Počúval som ju a začal sa vo mne kumulovať strach, smútok a hnev. Hovorila o tom všetkom úplne bezemočne, ako keby sa zmierila, ako keby jej to už bolo úplne jedno.
Hladkal som ju po vlasoch, lebo keby som ju po tom, čo mi povedala objal, najprv by ma kopla a potom mi vynadala do gayov. Spracovával som informácie a mal som chuť íst si zabehať, alebo do niečoho udrieť, ale nechcel som ju tam nechať samú, tak som si len na prst točil pramienky jej vlasov.
“Máš ma omotanú okolo prsta,” povedala po chvíli.
Usmial som sa a zadíval na ruku plnú jej vlasov. Vedel som, že mám. A vedel som aj, že práve to je dôvod, prečo jej jedného dňa spôsobím zranenia nezlučiteľné so životom…ale neprestával som si ovíjať pramienky jej vlasov okolo ukazováka.