„Mám v topánkach piesok,“ zamrmlal a nepohodlne sa mrvil.
„Tak si ich vyzuj,“ dívala som sa na nebo a hľadala Polárku.
„Budem mať piesok medzi prstami. Neznášam piesok medzi prstami,“ bručal.
Nepočúvala som ho. Prenášala som vzdialenosť zadných kolies Veľkého voza smerom na sever a hľadala som hviezdu, ktorá by mala žiariť najjasnejšie.
„Čo tam vidíš?“ spýtal sa, keď si konečne vyzul topánky a vyzliekol ponožky.
„Polárku,“ zaborila som si nechty do piesku podo mnou. Bolo to príjemné. Mala som rada ten pocit prstov v piesku, keď som pod nechtami cítila malé zrniečka, ktoré mi robili prirodzený píling.
„Poznáš hviezdy?“ dal si ruky za hlavu.
„Polárku pozná každý, nie?“ usmiala som sa.
„No hej, ale ako vieš, ktorá to je?“
„Prenesieš vzdialenosť zadných kolies Veľkého voza štyrikrát smerom na sever a tam je Polárka,“ ukazovala som prstom na nebo.
„Až takto, hej?“
„Bolo to v Muzike,“ zasmiala som sa.
„Hovoril to starý Geišberg, odtiaľ si to pamätám.“
Rozosmial sa a krútil hlavou.
„Ešte nejaké filmové pravdy?“ ceril na mňa zuby a vyzeral šťastne.
„Ženy nemajú prdieť, grgať a mať chlpy na miestach, kam nepatria,“ zadívala som sa pod sukňu.
„A to je odkiaľ?“ odhrnul mi kúsok blúzky, aby sa pozrel, či som v podpazuší žena.
„Sex v meste veď,“ rozhodila som rukami.
„Prečo týraš svoj intelekt Sarah Jessicou Parker?“
„Mám sa začať báť, že naozaj vieš, ako sa volá?“ posadila som sa.
„Aké vzrušujúce byť pri vzniku novej fóbie,“ stiahol ma za sveter zasa naspäť k sebe. Položila som si hlavu na jeho rameno a zhlboka sa nadýchla.
„Pekne voniaš. A to bolo z Frasiera,“ škrabkala som ho po bruchu.
„Čerešňa a mandle,“ usmial sa.
„Aj to bolo z Frasiera, videl si aj niečo iné?“
„Videl som toho kopu, mám o sto rokov viac ako ty! A nebolo dosť filmov? Chcem už robiť Énea tvojej Didone,“ strkal mi ruky pod lem sukne.
Rozosmiala som sa. Nahlas.
„Aj to bolo z…,“ nestihla som to dopovedať, zapchal mi ústa svojim chlpatým lícom.
„Ak neprestaneš, nepustím ťa,“ tlačil mi svoju bradu na pery, až som jej mala plné ústa. Neprestávala som sa smiať. „Panebože, bolo to ako lízať extra chlpatú šušku,“ vyberala som si kúsky malých chĺpkov z úst, keď ma prestal dusiť.
„Musím byť pán Boh, aby z teba bola lejdy?“ oprašoval mi chrbát od piesku.
„Už nikdy ti nedovolím zapnúť ten seriál,“ hrozila som mu vystretým ukazovákom.
Strčila som do neho, aby si zasa ľahol, dal si ruky za hlavu a ja som si na neho obkročmo sadla. Vzduch voňal jeseňou a ja som mala chuť túto chvíľu zastaviť. Iba na ňom sedieť, dívať sa a vyškierať, ako zamilovaná študentka v zlom americkom filme.
„Nemáš tu foťák?“ spýtala som sa a rozopínala si sveter.
„V taške. Načo?“
„Môžem?“ nečakala som na odpoveď, otvorila jeho tašku a vytiahla ťažký Nikon.
„Mám radšej Cannony,“ povedala som a dávala si šnúru okolo krku.
„Hej? Tak mi vysvetli rozdiel, čakám,“ uškŕňal sa a klopkal mi po stehne.
„No… ako by som ti to… vieš, aby si tomu rozumel…“
„Hlavne si daj dolu krytku, ty Toscani,“ vystrel ruku a zapol mi ho. „Ešte by ma zaujímalo, čo chceš fotiť v tejto tme,“ pretáčal mi šnúru na krku, aby ma netlačila.
„Chcela som urobiť artovú fotku na fejsbúk. Vieš, tak zhora, že by tam boli len moje prsia a tvoja hlava a piesok. Ale mám krátke ruky,“ snažila som sa nasmerovať foťák a on sa náramne bavil. Udrel si dlaňou do čela. Najprv sebe, potom mne. Vzal krytku, dal ju naspäť na objektív a vypol ho. Držala som ho pevne v dlaniach.
„Je strašne veľký. Ale rada ho hladkám,“ usmiala som sa.
„Stále hovoríme o foťáku?“ žmurkol.
„Bože, to bolo tak lacné,“ rozosmiala som sa, položila foťák na tašku a sklonila sa k nemu.
„Nižšie sa mi nedá, mám prsia,“ šepla som.
„Vyššie sa mi nedá, máš prsia,“ šepol tiež a pretiahol mi sukňu cez hlavu.
„Čo ti šibe!“ snažila som sa zakryť si zadok a skryť tak svoje tajomstvá pred okoloidúcimi psíčkarmi.
Smial sa a pevne ma držal za panvu.
„Prečo si sem chcela ísť?“ vytriasal si z ucha piesok.
„Lebo je tu pekne. Mám rada piesok,“ nabrala som ho za hrsť a presýpala z jednej ruky do druhej.
„Ideme z divadla.“
„No a čo?“
„Mám oblek.“
„No a čo?“
„Dával som si oblek, aby si ma v ňom vyváľala v piesku?“ plesol ma po zadku.
„Dával si si oblek, lebo si v ňom pekný. A ešte preto, že je neslušné ísť na Roba Rotha v džínach,“ oprašovala som mu sako.
„Robo Roth je starý pankáč, podľa mňa by mu to bolo jedno,“ rozopínal mi sveter gombík po gombíku.
Nechala som ho rozopnúť mi aj blúzku. Ja som to isté urobila s jeho košeľou a zniesla som sa hruďou na tú jeho. Oprela som si bradu o jeho hrudnú kosť a zavŕtala sa mu ukazovákom do líca.
„Máš super bradu.“
„Au, ty ani nie, nerozprávaj, tlačí ma to. Áno, keď sa rehoceš, hneď ma to tlačí menej,“ dal mi frčku do ucha.
„To bolo veľmi negentlemanské!“ posadila som sa.
„Mohla by si sa smiať v tejto polohe? Rád sa na to dívam,“ naklonil hlavu a ja som sa rozosmiala. Triaška môjho hrudného koša bolo jeho obľúbené divadlo. Nepotreboval k tomu ani Roba Rotha.
Jemne ma položil vedľa seba, ľahol si za mňa, zozadu ma objal a položil si svoje chlpaté líce na moje. Zatvorila som oči a spokojne zaspala.
„Ježiši kriste, to je Renátka ze štvrtého… od Jonášovcov… už zas,“ prebudilo ma. Stála nado mnou suseda venčiaca malého yorkshira so starou pani z vedľajšieho bloku. Obe krútili hlavou. Posadila som sa a obe odvrátili zrak. Inštinktívne som si zapínala blúzku a vstávala.
Tento týždeň to už bolo tretíkrát, čo som sa zobudila na detskom pieskovisku na sídlisku vo svojich sviatočných šatách. Vedľa mňa, v malej dune, spokojne funel ježko. Mám taký zvláštny pocit, že sme si v noci boli blízki.