Sedela oproti mne so svojim nakresleným obočím, v plavkách, ktoré zvýrazňovali jej faldy a fajčila smradľavé ružové slimky. Mala piercing nad hornou perou a vo výraze čistú tupotu. Takú, s akou sa človek musí narodiť, poznáte to, taký ten na rozbitie ksicht. Sŕkala ľadovú kávu s kilom cukru a litrom sprejovej šľahačky a hovorila mi o tom, ako začala chodiť do fitka.
Jej muž sedel vedľa nej, mal polovičnú hmotnosť a polovičnú potrebu niečo verbálne komentovať, takže som okamžite usúdila, že bude aj o polovicu inteligentnejší. Pozeral do zeme, fajčil červené marlborky a sŕkal z horúcej čiernej kávy. Ona mala tonu bižutérie, on len obrúčku. Ona bola hlučná a on zhlboka dýchal.
“Jó, tak tys chodila na tu… vysokou školu? Tak to jseš frajer, tý vole… Já mám jenom základku, no řekni, řekni,” chrochtajúcim smiechom ho nabádala, aby potrvrdil jej slová. Nemusel, bolo to evidentné. Pila som studenú sódu a bojovala s potrebou chrstnúť jej ju do ksichtu, aby sa prebrala.
Žena Naničhodná je nový druh ženy, ktorý som objavila pri káve včera večer. Nechodí do práce, nevie variť, nemá žiadne vzdelanie a je lenivá ako voš. Vstáva o druhej poobede, pozerá argentínske telenovely, sedí na Facebooku, kam postuje svoje duckface fotky a čaká na muža, ktorý chodí domov neskoro v noci z práce, kým jej prinesie kýblik z KFC. A tomu všetkému sa Žena Naničhodná smeje. Príde jej to vtipné a dokonca má pocit, že patrí k tým, ktorí sa “vedeli narodiť”.
Vravela, že deti nemá a vraj nemôže mať, ale dala by som pravú pradavku za to, že len potajme žerie antikoncepčné pilulky, lebo Jej Lenivosť Kráľovná Píč by nezvládla dieťa ani nezabiť, nie ešte sa oň postarať.
Jej muža som začala volať familiárne Kastrát, lebo som mu jednak zabudla meno a jednak to na neho dokonale sedí. Pracuje 16 hodín denne kdesi po stavbách, jedáva len vonku, všetky peniaze, ktoré zarobí, dáva svojej manželke a keď príde v noci domov, tak jej sympatické vedierko z KFC vyloží na bielu tácku, ktorú jej aj s vychladenou kolou a poloroztopenou snickerskou položí do postele.
Rozprávali mi o svojom živote a ja som premýšľala, či si urobiť lobotómiu zapaľovačom, alebo či ju práve prežívam. Môj mozog prestal chápať súvislosti, chcela som sa nakloniť cez stôl, zdrapnúť ju za vlasy a otrieskať jej hlavu o obedové menu. A keby sa prebrala z kómy, prvá otázka, ktorú by som jej položila by bola, kam ukryla semenníky svojho muža. Ale odpoveď poznám. Zjedla ich.