kontroverza

Včera som mala rande. Hej, zase. Nedám si povedať, mama chce vnúča, viete ako…
Aj meniny som včera mala, keby niekto nevedel. A každý, kto mi negratuloval, si môže moje odpustenie vykúpiť kilom čokolády.

Bolo to najlepšie rande, na akom som kedy bola, pretože ho, výnimočne, nesprevádzalo dávenie zo žalúdočnej neurózy, ani trápne ticho.

,,Dáme si najprv brčko?“ spýtal sa ma, keď vypol motor na parkovisku vo Veji.
,,To je veta, ktorou by muži mali začínať každé stretnutie so mnou,“ vzdychla som si a usmiala sa.
A on sa veľmi zasmial, lebo keď som sama sebou, som najzábavnejšia. Potom som ešte zábavná, keď som úplne zúfalá, ale verím, že túto časť mojej charizmy nebude mať možnosť spoznať.

Sadli sme si ku stromu na nábreží, všade boli haldy ľudí a zubaté slnko sa odrážalo od hladiny Dunaja presne tak, ako to mám rada.
Nie som si celkom istá, či som ho stihla upozorniť, že keď som zhúlená, strašne veľa rozprávam. Ja tak celkovo veľa rozprávam, lebo je to o dosť lepšie, ako keď som ticho.
Ticho, v mojom prípade, nelieči. Práve naopak, ja by som sa mala liečiť, ak som pridlho ticho, lebo to znamená, že je niečo markantne zle.

Porozprávala som mu toho veľa. O tom, v akej divnej rodine som vyrastala a prečo ich tak neskonalo milujem. Aj o tom, aké príšerné rande som stihla, v ostatnej dobe, absolvovať. Aj o tom, že mojim celoživotným snom bolo dať si fínske bongo vo fínskej saune s Fínmi vo Fínsku. Aj o mojich adolescentných excesoch, modrých vlasoch a fakte, že som sa raz, nedopatrením, ocitla na swingers.
A on sa veľa smial.
Je krásny, keď sa smeje, lebo keď pri tom zatvorím oči, znie to ako zamat šimrajúci ušné bubienky počas teplej letnej noci.

Potom rozprával on. O tom, ako mal v pravidelných intervaloch dolámané prsty, keď začínal hrať hokej. O tom, ako sa pracovalo v izraelskom lesbickom bare. O svojich rodičoch a súrodencoch, ktorých má rád a mňa to veľmi potešilo. O deťoch, na ktoré sa rád pozerá, keď športujú, lebo ich nemotornosť kombinovaná s radosťou mu robí dobre.

Pýtal sa, aké to je – nespať a tvoriť.
Dodnes na to nedokážem odpovedať celkom zodpovedne, lebo mne príde, že je to celkom normálne. Pýtal sa na korektorov, blogerov, copywriterov a spisovateľov. A potom ma vzal do kníhkupectva, lebo potreboval knihu o time managemente a ja som sa potrebovala nadýchnuť tej najpríjemnejšej vône zo všetkých.

Ešte nikdy som nebola v ázijskej reštike v takom povznesenom stave. Obsluhovala nás drsná, potetovaná čašníčka, ktorej rétorika bola rýchlejšia, ako naše reakcie. Ale je to jedna z mojich obľúbených reštaurácií a jemu sa tam veľmi páčilo. Čo je dobrá referencia, lebo je aspoň taký gastrofašista, ako ja.

Vzal ma do kina na animák. Neviem, či preto, lebo ma vníma, alebo preto, lebo má animáky tiež rád, ale bola to najlepšia možná voľba. Sedeli sme na detskom filme ako jediní dospelí bez dieťaťa, ale zato s najväčším pytlíkom gumových cukríkov. A ja som sa pri tom filme smiala, keď pudrovali malé tučné detské rite a plakala, keď tá detská riť nasadala do taxíka a odchádzala späť do manažmentu BabyCorpu.

Nevadilo mi sedieť celé hodiny v zaparkovanom aute a fajčiť jednu za druhou, lebo čím bol bližšie, tým lepšie mi bolo. Nikdy som nerandila so športovcom. Nikdy som nerandila s kolegom. Nikdy som nerandila s nikým, koho som stretla offline. A ako sa to spojilo do jedného balíčka, neviem si celkom dobre predstaviť, že by som randila s niekým iným.

,,Tak teda dobrú noc,“ naklonil sa ku mne a pobozkal ma na líce.
,,Hm. No. Tak dobrú,“ usmiala som sa, vyšla z auta a vošla do vchodu. Stála som na schodoch pár minút, kým som sa pohla smerom k svojmu bytu.
Odomkla som, sadla si na balkón, zapálila cigaretu a bezprízorne sa dívala na nebo.

,,No čo bolo?“ sadol si ku mne v pompéznom homo župane môj spolubývajúci a z krabičky si vytiahol mentolovú slimku.
,,No… vlastne nič,“ mykla som ramenom a zvraštila pri tom čelo.
,,Jak nič?“ nechápavo vyfúkol dym a prehodil si nohu cez nohu.
,,Večera, kino, prechádzka pri jazere…“
,,To znie super,“ prikývol.
,,Bolo to perfektné,“ usmiala som sa.
,,A ďalej?“ žmurkol.
,,Ďalej nič. Žiadna haptika. Ako keby som mala lepru,“ pokrčila som plecia.
,,To fakt? Pusa na dobrú noc aspoň?“
,,Na líčko,“ vzdychla som sťažka.
,,To ma mrzí,“ povedal súcitne a zahasil špak o červené autíčko na balkónovej parapete, ktoré ako popolník fungovalo asi dva dni aj s cestou z Číny.
,,Nie je zo mňa taký hotový, ako ja z neho. Asi zo mňa vlastne vôbec nie je hotový. Nevadí. Je od neho pekné, že tomu dal aspoň šancu, ja som sa bavila.“
,,Uvidíte sa ešte?“
,,Robíme spolu, bude to nevyhnutné.“
,,Nebude to divné?“ zaksichtil sa.
,,Nebude, ja mu prajem, aby našiel niekoho, koho bude mať tak rád, ako ja jeho. Ak ten niekto nebudem ja, na moment ma jebne, ale určite sa nebudem hádzať o zem,“ usmiala som sa.
,,Na chvíľu som si predstavil, ako robíš hysterickú scénu, dosť ma to pobavilo… vieš, takú na štýl – Dala som ti všetko, ty sviňa! – to by bolo super,“ rozosmial sa.
,,Hej, to je presne môj štýl.“
,,Poznám ťa dvanásť rokov a nikdy som ťa nepočul kričať.“
,,Lebo si so mnou nikdy nepozeral hokej,“ žmurkla som.
,,No tak to si chlapec užije,“ zasmial sa a vošiel dnu.

Ostala som sedieť na balkóne ešte chvíľu. Dívala som sa na hviezdy a nedokončený Mesiac a začínala som rozumieť tomu, prečo mám taký zvláštny pocit. Celý ten deň mal skvelý príbeh, ktorému chýbala úderná pointa. Neviem, či dokážem žiť príbehy bez pointy, ktoré len tak vyšumia do prázdna, priečilo by sa to mojim autorským zásadám. A popravde, keď sa začal hrať s piercingom v jazyku, pointa nebola vôbec tak ďaleko, ako by človek čakal.

Ráno som sa zobudila ako po najväčšom záťahu v živote, s rozmazaným mejkapom, pohodená v nohavičkách a tielku na posteli, s vlasmi, za ktoré by sa nemusela hanbiť žiadna travesty umelkyňa a s rozvibrovanou dušou.
Nemám rada neistotu. A som rada, že on tiež nie.

,,Čo teraz bude?“ ozvalo sa mi z telefónu namiesto pozdravu.
,,Neviem, čo by si chcel, aby bolo?“ usmiala som sa.
,,A ty by si čo chcela?“ spýtal sa neisto.
,,Sme ako puberťáci, nevieme si povedať, čo chceme?“
,,Ja hlavne viem, že nechcem, aby bol niekto sklamaný,“ povedal trochu smutne a mne sa v krku urobila guča.
,,Uhm.“
,,Ja by som tam asi radšej nechal malý plamienok namiesto veľkého,“ vypadlo z neho.
,,Aha. Dobre.“
,,Chceš ma dopičovať?“
,,Taká nie som,“ povedala som zhovievavo. A pravdivo.
,,Či tebe by sa to ako páčilo? Pomôž mi s tým, sám to nedám,“ zasmial sa.
Chcela som mu povedať, že najviac zo všetkého by sa mi páčilo budiť ho každé ráno orálom, ale vypadlo zo mňa čosi ako: ,,Nechajme to voľne plynúť a uvidíme, kam nás to vezme.“
,,Mal som sto chutí ráno sadnúť do auta a prísť, lebo neviem nič robiť, keď v tomto nemám jasno.“
,,Asi si to mal urobiť.“
,,Fakt?“
,,Fakt. Mám rada spontánne nápady. A chcela by som ťa pomačkať,“ povedala som úprimne.
,,Aj ja by som ťa chcel pomačkať…“
,,Včera to tak nevyzeralo.“
,,Lebo ja keď začnem mačkať, neviem, kedy prestať,“ zasmial sa.
,,No a čo, to by bolo veľmi žiadúce,“ zasmiala som sa tiež. Ale nežartovala som, naozaj ma tá absencia haptiky vyviedla z koncentrácie aj sebavedomia.
,,Kým v tom všetkom nebudeme mať jasno, budeš randiť aj s niekým iným?“ spýtal sa opatrne.
,,Nie.“
,,Ale ja ťa nechcem obmedzovať.“
,,To by som ti ani nedovolila, ja sa obmedzujem sama a veľmi ochotne. Nemôžem mať citový interes voči jednému človeku a randiť s ďalším. To mi nikdy nešlo a asi mi to ani nikdy nepôjde, lebo som monogamná ako bernardín.“
Diplomat v mojom vnútri plesal, keď som „byť zamilovaná“ vymenila za „citový interes“.
,,Je fascinujúce, aká si pripravená.“
,,Akože na čo?“
,,Na všetko. Ty už zajtra môžeš rodiť,“ rozosmial sa.
,,Môžem, ale nemusím.“
,,Bavila si sa včera?“
,,Veľmi.“
,,Ja tiež. Zopakujeme to?“
,,Ak budeš chcieť…“
,,A ty chceš?“
,,Nepýtaj sa ma také prijebané veci, ja sa chcem obliecť do tvojho spoteného dresu po zápase, aby som voňala tebou, ja nemám mieru!“
Smial sa. Krásne a zamatovo.
,,Ty si dili,“ rehotal sa mi do slúchadla a ja som pri tom zatvárala oči a dýchala pomaly. Ako pri meditácii.
,,Všetci vo firme by mali mať od nás nariadené, že sa musia dať dokopy s niekým iným vo firme!“
,,Podľa mňa to, zatiaľ, v tejto beta verzii, nechajme len vo vedení,“ rozosmial sa znova.
,,Ja by som im všetkým priala, aby sa cítili takto neisto a dementne. Človek má pri tom pocit, že žije. Zimomriavky, neurózy, rozpaky… je to krásne, užívam si každú chvíľu, v ktorej sa cítim ako puberťáčka, ktorú na prvý tanec pozval Justin Bieber.“
,,Si v rozpakoch?“
,,Som.“
,,A z čoho?“
,,Z toho, že si ma nepobozkal.“
,,Lebo som kokot.“
,,Hej, asi hej.“
Vybuchli sme smiechom obaja.
,,Som rád, že máme rovnaký názor na animovanú kinematografiu a moju jebnutosť, na tom sa dá stavať vzťah.“
,,Páčiš sa mi polroka.“
,,Ale viem o tom len týždeň.“
,,Lebo ma nevnímaš!“
,,Mám veľa roboty, nevnímam nikoho.“
,,To som presne chcela počuť, že som v jednom vreci so všetkými ostatnými,“ zasmiala som sa.
,,Využívaš to, že vieš narábať so slovami lepšie ako ja a to nie je pekné,“ povedal nadurdene.
,,Mal by si ísť pracovať,“ povedala som zmierlivo s úškrnom, lebo milujem, keď vyhrám rétorický battle.
,,Idem. Som o kúsok menej zmätený, hádam niečo spravím,“ vzdychol a rozlúčil sa.

Chcela som mu toho povedať ešte viac. Ale občas sa zabrzdím a uvedomím si, že by toho viac možno nezvládol. Že moja osobnosť má tak farbistý kolorit, že si nie som istá, či sa mu s tou paletou chce maľovať. Chcela som mu ešte povedať, že budem rada kŕmiť jeho mačku a nosiť mu raňajky do postele. A keď zaspí na gauči, tak ho prikryjem dekou a nebudem ho budiť, ani sa hnevať, že neprišiel ku mne do spálne. Chcela som mu povedať, že sa mi rozvibrovala každá bunka, keď sa ma nedopatrením dotkol a páčilo sa mi to. Chcela som mu povedať, že odtlačky mojich nechtov na jeho chrbte by mu chlapci v kabíne závideli ako máločo. A chcela som mu povedať, že nepotrebujem sľuby a plány na to, aby som vedela, čo chcem.
Lebo ja to viem úplne presne.
Chcem porušiť každý dodatok firemného kódexu o harašmente.
Chcem ho porušiť v kancelárii na stole, na zadnom sedadle jeho auta, na kuchynskej linke, na balkóne, na nábreží Dráždiaku, aj v kine plnom neplnoletých, ktorí potrebujú pochopiť, odkiaľ reálne prichádzajú deti, lebo som si tak trochu začínala myslieť, že aj on predpokladá, že z manufaktúry.

A preto, že som zbabelec lomeno dáma, tak som mu nepovedala nič. Ale zato som napísala tento psychadelický blog, ktorý mu večer, keď príde domov unavený z dnešného ničnerobenia, pošlem.
A on mi so smiechom zavolá a povie iba: ,,No… dobre. Si mi naložila.“
A ja budem vedieť, že je to jeho maskulínny spôsob, ako mi povedať: ,,Aj ja teba.“