Založ si blog

Godot

Mám rada vôňu moču.
To je veta, ktorou začínala Katarínina prijímačková práca na scenáristiku. Spomínam si na to, lebo žiadna iná práca tak rozhodne nezačínala. Myslela som na to zvláštne slovné spojenie, keď som sa brodila lesom v plátených teniskách a hľadala GPS súradnice toho miesta, ktoré som si vymyslela sama.

Muselo to byť niekde preč. Niekde, kam nie je také jednoduché sa dostať, ale ani také zložité odtiaľ, v prípade potreby, ujsť. V okolí bolo pár lavičiek a bezdomovecký, močový puch. Tuchlina absencie ľudskej dôstojnosti. Neznášam ten smrad, mám príliš ľahký žalúdok. Rovnako nezvládam ani pot a vlastne pach žiadnych telesných tekutín. Všimli ste si, že ľudia dosť smrdia väčšinu svojho života?

Pod nohami mi praskali konáre a jediné, čo som mala so sebou, bola baterka a dve pivá. Žiaden telefón, žiadne doklady. Nikto nevedel, kam idem a nikto nevedel, prečo v noci neležím vo svojej posteli. Ako som tak kráčala, premýšľala som, či som naozaj tak markantne prestala veriť svojim priateľom, alebo ma len dostihla paranoja, ktorú do mňa ktosi zasadil.
Odpoveď na tú otázku som nenašla dodnes.

Dokráčala som k lavičke a zhlboka sa nadýchla. Mala som dojem, že cítim kone. Aj tie dosť smrdia, mimochodom.
Sadla som si a čakala. Presvedčená o tom, že Godot raz musí prísť, hoci je to naivnejšie, ako čokoľvek, v čo som kedy dúfala.

Po pár hodinách som začala uvažovať, prečo tam stále sedím sama. Prečo mám premočené nohy, je mi zima a fúka mi na kríže. Otvorila som si pivo, vyložila nohy na operadlo lavičky a hlavu zvesila dolu. Musela som si prekrviť mozog, inak by som zaspala a ak by som zaspala, asi by som tam umrzla a už by ma nikto nikdy nenašiel.

,,Nie je možné, aby to vypočítal zle,” povedala som ježkovi, ktorý okolo mňa ničnetušiac prechádzal a roztomilo funel.
,,Postavenie hviezd, fáza mesiaca, GPS súradnice… všetko sedí,” opakovala som si sama pre seba. Započúvala som sa do zvukov lesa, ale nepočula som vôbec nič. A ja mám absolútny sluch. Čiže ak nič nepočujem ja, znamená to, že niet čo počuť. Kdesi v diaľke som videla svetlá mesta, mňa oslňoval len obrovský Mesiac odrážajúci sa od hladiny jazera predo mnou. Čítali ste Měsíc nad řekou? Nerobte to, bolo to prvýkrát, čo som sa mala chuť kvôli literatúre škrabať tupou ceruzkou v mozgu, kým by som neupadla do bezvedomia.

Čím väčšia bola tma, tým väčší strach som mala. Či sa mu niečo nestalo, či nedošlo k najhoršiemu, či teraz neleží kdesi zranený, či sa nezosunul z toho spádu o dva kilometre ďalej… alebo ešte horšie – či sa na to skrátka iba nevykašľal.

Dopila som pivo a nechtom sa rýpala v etikete na ňom, hoci neznášam, keď to ľudia robia, lebo tie fľaše sa potom lepia na prsty a je málo vecí, ktoré nenávidím viac, ako zalepené prsty.
,,Si si istá, že je taký dobrý, ako si si myslela?” ozvala sa časť môjho podvedomia.
,,Absolútne,” odpovedalo moje vedomie.
,,Možno to vyrátal úplne zle a teraz sedí kdesi na Hviezdoslavku pred Ambasádou a premýšľa, kde si.”
,,Nikdy by nič nevyrátal zle. On vie, kde som,” zabárala som nechty do mäkkého mokrého dreva lavičky.
,,A kde teda je?”
Zahryzla som sa do spodnej pery a zhlboka nadýchla. Neodpovedala som si. Čakala som. Pod stromom na Godota. Tak, ako sa to má. Tak, ako som to sľúbila.

Začalo svitať. Uzimené prsty mi krehli a keď som sa chytila za kríže, vedela som, že je zle. Že ďalšie týždne budem denne jesť kilá brusníc, ak budem chcieť zastaviť to nepríjemné pálenie pri močení. Nemám rada brusnice…
Otvorila som si druhé pivo a bol to dokonalý znak mojej vlastnej porážky.

Vstala som, hodila fľaše do batohu aj s baterkou a rozhliadala sa okolo seba. Našla som skvelé miesto. Nikde nikto nebol. Nikto iný, okrem neho, by nebol schopný to miesto nájsť. Zubaté lúče prvého jarného slnka sa mi opierali do chrbta, keď som kráčala dolu strmým lesným chodníkom.
Ani lesy nemám rada.

Vyšla som z divočiny prechladnutá a neschopná zohriať sa. Popravde, nemyslím si, že za to mohlo počasie. Keď som smutná, vždy mi je zima.
Pri okraji mesta som premýšľala, ako vlastne pôjdem domov. Nemala som so sebou nič. Len tú baterku.
,,Tú krížovú cestu si si vybrala sama. Tak kráčaj,” hovoril hlas v mojej hlave a ja som si povedala, že ho poslúchnem. Že osem kilometrov nie je tak veľa, aby som ich nezvládla. Okrem toho si ich za svoju naivitu zaslúžim.

Po dvoch hodinách som dokráčala do časti mesta, ktorú som už, tak trochu, poznala. S kusami listov vo vlasoch a dvoma smutnými prázdnymi fľaškami v batohu, som si sadla do električky a dívala sa von oknom. V sobotu okolo obeda nie je vonku takmer nikto. Všetci sú s niekým, spoločne stolujú, hrajú sa so svojimi deťmi, ďobú vidličkami do nadýchaných koláčov starých mám, alebo ešte ležia v posteli. Iba ja som šla hľadať svoj prelud…

Polroka. Tak dlho mi trvalo vymyslieť hádanku, na ktorú mohol prísť len on. Presne tak dlho som dávala dokopy informácie, skúmala vesmír, počítala príklady, ktorým som nerozumela a kreslila si šifrované myšlienkové mapy na papiere precízne skryté v knižnici v centre mesta. Posadnutá myšlienkou, že jedného dňa, keď budem dostatočne dobrá, jednoducho k tomu musí prísť…

Vyštverala som sa do bytu, napustila si plnú vaňu horúcej vody a sadla si do nej. Komunikátor na mojom telefóne zbesilo blikal. Žiadna zo správ však nebola od neho.

Po troch doliatiach horúcej vody telefón cinkol znova.

AHOJ,
objavilo sa na mojom displeji.
HNEVAS SA?
Mlčala som.
PROSIM, PREPAC MI TO.
Nič. Dívala som sa na svoje skrehnuté nohy pod hladinou čistej, teplej vody. Na ruky, čo takmer začali modrať. Na pľuzgiere na chodidlách, ktoré nie sú zvyknuté tak veľa kráčať za šťastím.
CHCEL SOM PRIST, ALE… NEMOHOL SOM.
Hm. Nemohol. Nechal ma polroka dúfať, že ak vymyslím niečo, čomu budeme rozumieť iba my dvaja, tak sa ho budem môcť dotknúť. Že si ten bozk, o ktorom toľko hovorím, nebudem musieť ukradnúť, že ho dostanem iba tak.
CHAPEM, ZE SI NASTVANA, ALE DAJ MI ASPON VEDIET, CI SI V PORIADKU.
Ikona cinkala a ja som čítala len to, čo mi ponúkla jej miniatúra. Neotvárala som jeho okno. Nechcela som, aby vedel, že som už doma, že sa dívam, že čítam, že mám chuť utopiť ten telefón kdesi medzi mojimi zmordovanými hrubými stehnami. Že by som mu najradšej vykričala, ako ho nenávidím za to, čo urobil… alebo skôr neurobil.
OZVI SA MI, HNED!
No tak on si ešte bude rozkazovať…

Vyliezla som z vane a zabalila sa do osušky. Hrubej a oranžovej. Bolo mi konečne aspoň trochu teplejšie, ale tie nohy stále nechceli rozmrznúť. Nemohla som si navliecť ponožky, lebo krvavé pľuzgiere nedovoľovali žiaden kontakt s látkou.

Ľahla som si do postele, privrela oči a nechala telefón vibrovaním sa posúvať po stole, kým nespadol na zem. Cinkal a vibroval ďalej, bol plný jeho ospravedlnení a strachu o môj život. Alebo sa možno iba bál, že som o ňom niekomu povedala… ktovie.

Keď sa doposúval až k mojej posteli, zodvihla som ho. Klikla som na jeho ikonu a desiatky jeho správ sa na mňa vyvalili ako zle poskladané ponožky v skrini, ktorá nemá šuflíky.

NIC NA SVETE NEMOZE BYT VACSIE, AKO MOJA LASKA. IBA TVOJ STRACH. CAKALA SOM PRIDLHO, GODOT NIKDY NEEXISTOVAL. ZBOHOM.

Vypla som svietiaci displej a nechala telefón klesnúť na dno vane plnej stále teplej vody, môjho potu, krvi, špiny a nádejí, ktoré zomreli ako posledné.

,,Stále si myslíš, že to vypočítal dobre?” spýtal sa ma hlas kdesi vovnútri mojich kučier.
,,Nie, už nie… nerátal s tým, že ak nepríde on, tak odídem ja.”

Sadla som si znova na posteľ a dívala sa na slabo krvácajúcu ranu na päte.
Strčila som do nej prst a zasyčala bolesťou.
Privrela som oči a usmiala sa.
Viac som ho nepotrebovala.
Našla som spôsob, ako si ho pripomenúť…

S láskou, Kontroverza

14.08.2018

Tak, ako majú ženy veľmi jasnú predstavu už od detstva o tom, ako by mala vyzerať ich svadba, ako by sa mali volať ich deti a akým spôsobom by ich muž mal požiadať o ruku, majú aj predstavu viac »

Príbeh nie je cesta

28.06.2018

,,Príbeh je dom,” povedal a rozklepanými vrásčitými rukami zvieral knihu Alice Munro. Myslel si o mne, že som hlúpa a asi som aj bola, keď som mu nepovedala, čo si o ňom myslím ja. Musel mať viac »

Denník neurotickej copywriterky: Tak to pochop, už je konec

25.06.2018

Odišla som z reklamky a vrátila sa k vám. Alebo sama k sebe, ešte to neviem celkom presne definovať, je to len pár dní. Ľudia sa ma zvykli pýtať, čo ma inšpiruje k tvorbe. Či píšem z radosti viac »

pápež, František, Svätý Otec, omša, Zelený štvrtok, Bazilika sv. Petra

Chcem vykoreniť túto hrôzu, reaguje pápež na zneužívanie detí kňazmi v Pensylvánii

17.08.2018 08:09

"Zahanbenie a žiaľ" vyjadril Vatikán v súvislosti s kritickou správou o pohlavnom zneužívaní detí katolíckymi kňazmi v USA.

Tibor Gašpar

Bývalý policajný šéf Gašpar dostal prácu na ministerstve vnútra

17.08.2018 07:54

Bývalý policajný prezident Tibor Gašpar začal od začiatku augusta pracovať na Ministerstve vnútra SR, potvrdil hovorca rezortu vnútra Petar Lazarov.

Turecko, turecká vlajka, zástava

Z krízy líry vyjdeme silnejší, tvrdí minister a Erdoganov zať Albayrak

17.08.2018 07:25

Turecko vyjde zo súčasnej krízy svojej domáce meny silnejšie a banky v krajine sú zdravé a silné, povedal turecký minister financií Berat Albayrak.

USA Kalifornia Požiare APTOPIX California Wildfires

Krížom cez celé Štáty: Vo Washingtone bolo cítiť dym z požiarov v Kalifornii

17.08.2018 06:20

V hlavnom meste Spojených štátov bolo trochu cítiť dym z ďalekej Kalifornie, ktorý vetry preniesli krížom cez celú krajinu.

kontroverza

******************* Textrovertka - dievča, ktoré je taký formát, že sa otvorí len vo worde. ******************* facebook.com/kontroverza

Štatistiky blogu

Počet článkov: 190
Celková čítanosť: 346063x
Priemerná čítanosť článkov: 1821x

Autor blogu

Odkazy