Založ si blog

Denník lovca: Dievčatko v pivnici

Nespomínam si, ako dávno to bolo, čo ma Bruno uniesol. Dávno. Hodil ma do pivnice svojho domu na špinavý matrac a skríkol: ,,Čuš!”
Chodieval za mnou každý deň, nosil mi v plastovej ružovej miske cereálie alebo rizoto. Česal mi vlasy a zapletal vrkoče. A niekedy len sedel na schodoch a striedavo sa díval do zeme a na mňa.
Myslela som si, že to bude horšie. Že mi bude ubližovať a zneužívať moju bezbrannosť. Časom som pochopila, že ma tam má iba preto, aby nebol celkom sám.
,,Nesadneš si ku mne?” spýtala som sa, keď s vyhrnutými rukávmi na bielej košeli sedel opäť na tých schodoch a opieral sa lakťami o stehná.
Zodvihol ku mne nechápavo zrak.
,,Dovolil som ti rozprávať?”
,,Nesadneš si ku mne? Prosím,” zaklipkala som na neho mihalnicami.
Vstal a prišiel ku mne bližšie. Pozrel sa mi do tváre intenzívne a prísne, až som musela privrieť oči a zhlboka sa nadýchnuť.
,,Čo to robíš?” zasyčal.
,,Chcem si pamätať tú vôňu,” usmiala som sa a pozrela mu do očí tak hlboko, ako sa do nich nedíval ešte nikto iný.
Uhol pohľadom a vstal. Vyšiel hore tými drevenými schodami a prvýkrát, odkedy som tam sedela, nezamkol.

Sedela som na tom matraci celú noc a po lícach mi stekali veľké, boľavé slzy. Už ma tam nechcel. Viac ma nepotreboval. Nezamkol, lebo chcel, aby som šla. Chcel byť radšej sám ako so mnou.
Nadránom som vstala, vyšla tými praskajúcimi schodami hore a prešla cez obývačku na dvor. Slnečné svetlo mi spaľovalo kožu aj oči. Vysoké múry okolo pozemku boli z krásnych bielych tehličiek a brána bola pootvorená.
Vyšla som von a svet, na ktorý som sa dívala, nebol svetom, v ktorom som chcela žiť. No bola som si istá, že keď som sem prišla, tie múry neboli také vysoké. Musel si ich vystavať počas toho, ako som sedela zatvorená vo vlhkej pivnici a triasla sa zimou. A túžbou po jeho teple.

Sadla som si pod veľký agát pred bránou. Žiaden iný strom nikde v okolí nebol. Nechcel ma dnu, ale… čo keby ma zasa potreboval? Čo keby znova ostal sám? Nemohla som odísť ďaleko. Nemohla som ho tam nechať na pospas sebe samému.

Večer šiel venčiť psa a prechádzal okolo mňa bez povšimnutia. So sklopenou hlavou a bez akejkoľvek emócie. Malý teriér mi ocikal bosú nohu a on mu nepovedal nič. Chodil s vodítkom v ruke a nechal psa behať po okolí. Dívala som sa na kožený obojok a pohľadom ho prosila, aby mi dal taký istý.
Nepočúval.
Díval sa všade okolo mňa, díval sa cezo mňa… a na mňa sa nepozrel ani raz.

Búrka prišla náhle a bola silná. Po dňoch, či týždňoch, ktoré som vysilená, omrznutá a hladná čakala pod veľkým agátom, na mňa začalo pršať. Nevládala som vstať. Ani pritisnúť si kolená k brade a zohrievať sa. Len som sedela v bielej nočnej košeli pohodená pri kmeni a prúd dažďa mi omýval nohy špinavé od blata.
Hromy a blesky silneli. Drkotala som zubami a zrazu jeden z bleskov našiel kmeň stromu a nalomil ho tak, že mi spadol na chrbát. Podopierala som ho ako som len mohla, ale cítila som, ako mi láme stavce a vrastá sa mi jeho kôra do kože.

Krvavé ryhy na chrbtici začali tvoriť chrasty. Kmeň stromu ma rezal do tkaniva a na mojom chrbte začali vyrastať jeho výhonky.
Bruno chodil okolo stále venčiť psa a ja som si už po istej dobe nedokázala pomôcť.
,,Je mi zima,” povedala som, keď prechádzal okolo mňa s tým vodítkom v ruke. Zastal a chvíľu iba stál otočený chrbtom ku mne. Potom vošiel za vysoké múry a keď sa vrátil, mal v ruke šedú bavlnenú mikinu. Prišiel ku mne asi na meter a hodil mi ju.
,,Ja… ten strom,” ukázala som naň.
Bruno zhlboka vzdychol, oprel sa pravou dlaňou o strom a dal ho do pôvodnej polohy. Odlúpol s ním veľký kus mojej kože a zahojené chrasty začali znovu krvácať.
,,Ďakujem,” povedala som a bolesťou zabárala nechty do hliny pod sebou.
Obliekla som si mikinu plnú jeho vône a on stále stál a díval sa, ako sa na jej chrbte robí červený krvavý fľak.
Sadol si vedľa mňa, pokrčil nohy v kolenách a jednou rukou sa ma na tej rane dotkol.
Pritlačil.
Zaťala som zuby.
Pritlačil viac.
Ruky mal už celé od mojej krvi a stále tlačil.
Biela manžeta na jeho košeli začala červenať.

Vstal a pískol na psa. Ten vbehol do pootvorených dvierok.
,,Prečo si ma tu nechal?” spýtala som sa cítiac, že už nemám čo stratiť.
,,Lebo si bola príliš blízko,” povedal viac-menej sám pre seba.
Vstala som a dotackala sa pomaly k jeho chrbtu. Chytila som ho za skrvavenú ruku svojou špinavou dlaňou a prosebne sa zadívala hore.
,,Vezmi ma domov. Prosím,” bezmocne som dúfala v štipku jeho empatie.

Prehodil si ma cez rameno, odvliekol do pivnice na špinavý matrac a keď odchádzal, zamkol.
Dovolil mi prebývať v jeho temne. A bolo tam krásne.
Pretože v ňom už zasa nechcel byť sám.

Mačkameň-papier-nožnice

06.11.2017

Roky som tvrdila, že "Domov je všade, kde máš zubnú kefku." Časom to táto doba a niekto z kreatívnych digitálcov parafrázoval na "Domov je všade, kde sa ti wifi pripojí automaticky." Dnes mi viac »

Denník neurotickej copywriterky: Yeah, but autority

03.11.2017

Ak ktokoľvek z vás nepochopil slovnú hračku ukrytú v názve, mrzí ma to, skrsla v mojej chorej hlave veľmi znenazdajky. Ak ju pochopil admin tohto portálu a stiahne mi článok z hlavnej stránky, viac »

Tá pravá

30.10.2017

,,Vyzeráš ako herečka z nezávislého filmu,“ otvoril balkónové dvere a sadol si oproti mne do kresla. ,,Mal by si mi vrátiť kľúče,“ vyfúkla som dym a odklepla. ,,Nie si rada, že ma vidíš?“ viac »

Peniaze, jen, libra, dolár euro

Počet dolárových milionárov sa zvyšuje, svetové bohatstvo rastie

21.11.2017 11:03

Počet dolárových milionárov vo svete naďalej rastie. V tomto roku dokonca celkové svetové bohatstvo dosiahlo rekordnú úroveň 280 biliónov USD.

SaS, Sloboda a Solidarita, Richard Sulík

SaS vyzýva vládu, aby prerokovala Istanbulský dohovor a doručila ho parlamentu

21.11.2017 11:02

Vláda v auguste schválila uznesenie, ktorým odložila úlohu predložiť Istanbulský dohovor na ratifikáciu.

Robert Mugabe

Mugabe stále nevie odísť

21.11.2017 11:00

V Zimbabwe vládol od vyhlásenia nezávislosti, ale ani po takmer 40 rokoch vlády sa nemieni dobrovoľne vzdať moci. Prezident Zimbabwe 93-ročný Robert Mugabe.

deti, škola, trieda

Medzinárodné testovanie opäť ukázalo veľké rezervy slovenských žiakov

21.11.2017 10:53

Priemerný výkon slovenských žiakov v tímovom riešení problémov bol 463 bodov, čo je pod priemerom krajín OECD.

kontroverza

******************* Textrovertka - dievča, ktoré je taký formát, že sa otvorí len vo worde. ******************* facebook.com/kontroverza

Štatistiky blogu

Počet článkov: 179
Celková čítanosť: 285346x
Priemerná čítanosť článkov: 1594x

Autor blogu

Odkazy