Založ si blog

Denník lovca: Raz a navždy

Zobudil som sa na to, že mi Áres s Hérou sedia na posteli a dívajú sa na mňa s vodítkami v ústach.
“Už idem,” povedal som rozospato a pretieral si oči. Zvonka na mňa svietilo jasné slnko cez obrovské ateliérové okná a ja som to miloval. Naschvál som si do bytu nedával žiadne žalúzie, závesy, nič. Len čisté sklo a svetlo, ktoré muselo byť aspoň okolo mňa, keď už nebolo vo mne.

Natiahol som si tepláky a tenisky a otvoril dvere obom čoklom. Keď som si kupoval boston teriéry, všetci ma odrádzali. Vraj potrebujú veľa starostlivosti a je nevyhnutné sa im venovať celý deň. Tak som si rovno vzal dvoch, nechal ich kastrovať a všetci sme boli radi. Ja, že mi neohrýzajú dizajnové nábytky a oni, že si môžu bez následkov zatrtkať kedy chcú.

Prechádzal som sa s nimi po Železnej a díval sa na rozloženie ich rolí. Bolo presne také, ako ich mená. Dominantný, hrdinský Áres, ktorý si značkoval svoje teritórium a poslušná, verná a oddaná Héra, ktorá čakala, kým jej tiež láskavo dovolí vykonať potrebu. Premýšľal som, či je to náhoda, že sa mi model správania mojich psov páči natoľko, že som im ho takmer závidel.

Vrátil som sa domov, nakŕmil ich a na barovom pulte otvoril blikajúci počítač. Desiatky mailov od cudzích ľudí sa mi zobrazili na monitore a ja som nemal chuť hovoriť s nikým z nich. Prihlásil som sa po rokoch na fórum, na ktoré som chodieval kedysi, keď internet na Slovensku bol ešte v plienkach a ja vlastne tak trochu tiež, a premýšľal som, s kým by som sa dnes porozprával.

Na skle plnom ľudského zúfalstva a nekonečných návrhov na jebačku, som objavil inzerát nejakej dvadsaťpäťročnej Bratislavčanky. Teda, to tvrdil jej profil, v reále to mohol byť aj dôchodca zo Starej Ľubovne.

NIEKTO MENTALNE SPOSOBILY NA DIALOG? BEZ OHLADU NA POHLAVIE, VEK A VYSKU KONTA. CHCEM SA LEN ROZPRAVAT, NIE VYDAVAT. RP

Zasmial som sa. Normálne nahlas. Čítal som si jej profil a tvrdila o sebe toľko zvláštnych vecí, že mi nedalo a napísal som jej.

“Ty buď zúfalo nevieš, čo s voľným časom, alebo má tvoje pôsobenie v tejto stoke mozgových akrobacií iný význam,” zosnoval som najlepšie súvetie, aké som dokázal a tváril sa pri tom úplne nezaujato.
“Ja zúfalo neviem, čo s voľnými miestami na poličkách, na ktoré si ukladám ľudské duše,” odpísala. Bez emotikonu. Odkedy mladé baby píšu správy bez smajlíkov na konci?
“A tí ľudia ti ich dávajú dobrovoľne, alebo ich kradneš?” spýtal som sa a sŕkal si z kávy. Uvažoval som, či sa mi dnes oplatí ísť do kanclu, alebo ostanem doma s nohami vyloženými na stole a psami voľne pohodenými v rohu gauča.
“Ako-kedy. Niekedy sa človeku dostanem pod kožu a sám nevie ako. Skúsim si to aj na tebe, chceš?:-)”
Aha, povestný emotikon. Usmial som sa.
“Si sebavedomá. A naivná, ak predpokladáš, že sa ti to podarí, ale to tak nejak patrí k tvojmu útlemu veku;-),” mal som chuť ju podpichovať a možno trochu rozčúliť. Ani neviem prečo.
“A ty si roztomilý, ako sa mi snažíš dokázať svoju pseudodominanciu;-).”
Roztomilý. Tak JA som roztomilý.

Nemohol som sa spamätať z jej drzej rétoriky. Mal som sto chutí schmatnúť ju za vlasy a dokázať jej, kto je tu pseudo.
“Aké máš úchylky?” spýtala sa len tak.
“To je zvláštna otázka,” napísal som a vstal. Nabral som si plný tanier šafránového rizota a ozdobil ho tigrími krevetami. Urobil som jej foodporn fotku a poslal.
“Mňam. Máš v tom aj pecorino?”
“Nemám, ale keď vravíš, asi by tam pasovalo…” zamyslel som sa. Kombinácia syra a morských plodov sa síce neodporúča, ale toto neznelo vôbec zle.
“Takže toto je tvoja úchylka? Jedlo?:-)” priam som cítil, ako sa uškŕňa na monitor.
“Okrem iného.”
”A aké teda ešte?” nedala sa. Chcela ma skúmať a analyzovať a bolo by jedno, čo by som jej povedal, uverila by čomukoľvek. Preto som neváhal a povedal jej pravdu.
“Mladé baby a horský vzduch,” napísal som.
“Nemôžem sa zastaviť na to rizoto?” spýtala sa. Nijako nereagovala na to, čo som povedal.
“K cudziemu človeku po troch minútach dialógu?” zaskočene som dvíhal obe obočia a krútil hlavou nad naivitou súčasných žien.
“Pošli mi adresu,” napísala vecne.
Tak som poslal.
Cudzej žene, o ktorej som mohol iba tušiť, že je ženou.

O polhodinu mi na Pokeci blikla správa “Už som tu, otvor,” a ja som si vravel, že keby som ju tam teraz nechal stáť a len sa vyklonil z balkóna, mohol by som sa rozhodnúť, či sa mi to oplatí. Ale neurobil som to. Bzučiakom som jej otvoril dvere a nechal otvorené aj vstúpné dvere do bytu. Zo schodiska som počul klopkanie podpätkov. V chodbe sa mi zrazu objavila mladá žena v bodkovaných červenobielych šatách so širokým úsmevom na lícatej tvári. Oprel som sa o zárubňu na dverách a prekrížil si ruky na prsiach.

“Bál si sa, že príde obstarožný homosexuál, čo ťa bude chcieť naložiť do análu?” uškrnula sa, zatvorila dvere a odkopla topánky do rohu miestnosti. Prešla okolo mňa, postavila sa na špičky a pobozkala ma na líce. Ako keby sme sa poznali sto rokov. Odcupkala do obývačky, sadla si na gauč a vyložila si obe nohy na konferenčný stolík. Oba psy k nej pribehli a začali sa jej rochniť v lone.
”No čáute, ňuňúchy,” škrabkala ich na odhalených bruchách. “Dostanem to rizoto?” spýtala sa a ani sa na mňa nepozrela.
Udivene som stál vo dverách vlastného bytu a díval sa na cudziu ženu s nohami na mojom stole, ako si podmanila moje psy.
“Miesto!” zakričal som a obaja sa na mňa veľavýznamne pozreli. Ale ani jeden z nich sa nepohol.
“Majú ma radšej ako teba,” zasmiala sa.
Hodil som na nich pohľad a kývol hlavou. Vstali a každý zaliezol do svojho pelechu.
“Ale mňa sa boja,” usmial som sa a položil pred ňu tanier.
“Ako sa voláš?” spýtala sa s plnými ústami.
“Je to dôležité?” vyložil som si chodidlo na koleno a ruky zopol na temene. Netušil som, že sa práve správam ako tie psy, ktoré jej odhalili svoje citlivé miesta a úplne prirodzene.
“Nie je, ale chcem ťa nejako osloviť,” mykla ramenom a keď hrýzla do krevety, zatvárala pri tom oči.
“Ako by si chcela, aby som sa volal?”
“Bruno,” povedala a skúmavo sa mi dívala do očí, kým si zlízavala oranžovú omáčku zo spodnej pery.
“To je zaujímavý výber,” predklonil som sa a zložil lakte na stehná.
“Čítal si knihu Bruno v hlavě?” spýtala sa, zložila nohy z môjho stola a sadla si do tureckého sedu. Tanier s rizotom si položila na veľkú červenú sukňu a poupravovala si spodničku.
“Nečítal. Daj mi ju troma vetami.”
”Je to o žene, čo tak zúfalo nechcela byť sama, že si odmietala dať vyoperovať svoj mozgový nádor. Pomenovala ho Bruno a milovala ho, hoci jej nekonečne ubližoval. Dobrá kniha, nabudúce ti prinesiem,” gestikulovala vidličkou.
“Nabudúce?” zodvihol som pravé obočie.
“Uhm. Už ma máš navždy,” usmiala sa a prežúvala, ako keby roky nejedla.
“Myslíš, že som nádor? To od teba nie je veľmi pekné,” vstal som, prišiel ku chladničke a vybral z nej chladenú vodu s tonou uhoriek a limetky.
“Myslím, že si temný. A že ak ťa má niekto rád, potrebuje k tomu mnoho trpezlivosti a nulovú schopnosť súdiť,” povedala a ja som pohár, do ktorého som jej nalieval limonádu, stisol o čosi silnejšie. “Pozri sa na seba, napínajú sa ti svaly na sánke, ako keby si mi chcel dať päsťou zato, že som na to prišla tak skoro. Alebo za to, že som na to vôbec prišla,” rozosmiala sa. Nahlas. Znelo to, ako keby sa mi vysmievala a to som naozaj nemal rád.

Sadol som si nazad k nej a strčil jej do ruky priesvitný vysoký pohár so zelenou vodou.
“Mám rada limetovo-uhorkovú vodu,” napila sa a olizla si obe pery špičkou jazyka.
“Prečo ma analyzuješ?” bol som trochu nervózny.
“Pretože sa mi páčiš,” mykla ramenom a ukladala si zrniečka ryže na tanieri do malého kopčeka, kým ich zjedla.
“Zaujímavé.”
”Ja viem, že ja tebe nie, ale to nevadí, kamošiť sa so mnou môžeš aj tak,” jej prejav ma úplne dekoncentroval. Netušil som, či je na hlavu alebo je len taká hlúpa, že dobrovoľne prišla do jamy levovej.
“Prečo si myslíš, že som temný?” spýtal som sa, hoci ani neviem, či som reálne chcel počuť odpoveď.
“Nemáš závesy. Bývaš v byte, do ktorého by vošla štvorčlenná rodina a evidentne si tu sám. Pri dverách neboli žiadne babské papuče, veľa návštev ti sem nechodí a ak áno, tak nie nadlho. Tá podlaha je studená, baby sa boja, že prechladnú a ak tu nie sú žiadne papuče, tak nechceš, aby tu ostávali tak dlho, aby vôbec mohli prechladnúť. Varíš skvelé jedlo a je ti jedno, že iba sám pre seba, takže si sa so sebou už zmieril. Si rád sám a to, že som tu ja dnes, je vlastne len prejav tvojej dobrej vôle alebo nevyspatosti, lebo ti poľavili inštinkty. Okrem toho, máš dva bostony… To je rasa pre súčasných tridsaťročných sociopatov. Lovcov. Majú veľa energie a nevedia, čo s ňou, potrebujú sa jej zbavovať pravidelne a do úmoru. Rovnako, ako ty,” celý čas, ako to hovorila, sa mi uprene dívala do očí a neuhla ani nemrkla.
“A prečo si myslíš, že sa mi nepáčiš?”
“Lebo tebe sa páči toto,” odložila tanier, otvorila kabelku a vybrala z nej stoh vytlačených fotiek nahých dievčat. Rozhodne neboli dospelé a rozhodne by nemali byť na internete nahé.
Naprázdno som preglgol.
“Si ty vôbec normálna?” spýtal som sa zvraštil čelo.
“Nie,” povedala a pohodlne sa uvelebila v rohu môjho gauča.
“Vieš, že za toto môžeš ísť do basy?”
“Viem.”
”Prečo si to urobila?”
”Lebo sa ti to páči.”
”To nie je argument.”
”Ale je to pravda,” usmievala sa na mňa.

Vstal som, prišiel ku gauču a kľakol si. Jednou rukou som ju chytil pod krk a palcom nahmatal jej tepnu. Držal som ju pevne a ani nepípla, len privrela slastne oči. Nebola celkom v poriadku, nemohla byť. Pustil som ju a sadol si vedľa nej.
“Mohol som ťa zabiť, keby som chcel,” povedal som cez zaťaté zuby.
“Vo vlastnom byte? Nie si kokot,” rozosmiala sa a obkročmo si na mňa sadla.
“Z tých fotiek si celkom rozhodený,” povedala asi centimeter od mojej tváre. A mala pravdu, ale nepriznal by som to, aj keby čo bolo.

Naklonila sa a začala mi šepkať veci, ktoré predtým nerobil nikto iný. Veci z úplných útrob mojej chorej duše, do ktorej sa nikto nesmel dostať, inak by som ostal nahraný. Alebo v base. Alebo mŕtvy. Ktovie. Stimuloval ma každý jej tón. Začala pri tom krútiť panvou a zrazu bolo jedno, že je príliš stará a príliš oblá na to, aby som ju považoval za atraktívnu. Schmatol som ju za dlhý vrkoč, odhrnul jej lem nohavičiek a vystriekal ju ako poslednú kurvu. Nepýtal som sa, či niečo berie. Bolo mi to jedno. Zaboril som jej nechty do bokov a z úst sa jej vydral šialený ston. Zložila si hlavu na moje rameno a spokojne sa uškŕňala.
“Je ti jasné, že sme sa videli naposledy, však?” odsotil som ju.
“Nie. Chcel si ma tu raz a už ma tu budeš mať navždy,” vstala, vzala si z kabelky balíček vreckoviek a utierala si zvyšky môjho semena zo stehien. Vulgárne a prirodzene.
“Daj mi jediný dôvod,” vošiel som do kúpeľne a prepláchol si tvár studenou vodou. Oprel som sa rukami o umývadlo a díval do zrkadla. Mal som pocit, ako keby mi naozaj ukradla kus duše. A teraz si ho dá na poličku medzi tie ostatné. Nechcel som ju viac vidieť, ale byť jedným z mnohých ma nekonečne sralo.
“Lebo ja som jediný človek na svete, ktorý ťa nikdy za nič neodsúdi,” povedala stojac vo dverách mojej kúpeľne s absolútnym pokojom.

Obula sa, zamávala božstvám, ktoré z gauča zlízavali zvyšky nás dvoch a odišla. Nemal som tušenia, ako sa volá, kde sa vzala a či ešte niekedy príde. Nemal som tušenia, či ešte chcem, aby niekedy prišla a povedala mi svoje meno. Nemal som tušenia, čo sa tu vlastne stalo.
Vedel som len, že sa do mňa pozrela a to, čo videla, ju nevystrašilo. Lebo sama mala v hlave peklo, o ktorom málokto vedel. Videla všetky tie zverstvá, za ktoré sa občas hanbím a občas ma aj desia. A neuhla pohľadom. Nedívala sa cez prsty, nekrčila pri tom obočie, nezarazila sa. Len sa pozerala, skúmala a špičkou jazyka mi prechádzala po krku, aby začula aspoň jediný môj ston.

“Prečo?” napísal som jej v noci do správy.
“Lebo sme priatelia,” odpísala a už bola off.
Vedela, na čo sa pýtam a vedela, čo odpovedať tak, aby sa z lovca stala obeť. Odzbrojila ma a najzvláštnejšie na tom bolo, že keby som ju chcel uloviť, sama by mi podala vzduchovku.
Lebo sme priatelia.
A to je nepriestrelný argument.

Príšerie

18.09.2017

,,Driečna čučoriedka by nedbala mať naporúdzi švárneho junáka, ktorý by mal buľvy len pre jej žliabok,“ napísala som na najbizarnejší chatovací portál v krajine. Neviem, kedy sa naučím, viac »

Kripel

03.09.2017

,,Choď do piče," povedal. Dva týždne pred našim ôsmym výročím. Rozhodla som sa okamžite poslúchnuť toto odporúčanie. Vstala som a šla mu vybaviť nálepku invalida na auto, ktoré nevie viac »

La dolce vita

23.08.2017

Som jeden z tých ľudí, ktorí majú na vizitke napísané "Ja zavolám vám". Mnohí by ma asi opísali ako arogantného debila, ale nie je to celkom presné. Arogantný som len k ľuďom, ktorých viac »

de Maiziére

De Maiziére: Nemecká kontrarozviedka sleduje členov protiimigračnej AfD

23.09.2017 21:24

Dôvodom sledovania členov Alternatívy pre Nemecko (AfD) je, aby sa zistilo, či na seba v strane nestrhávajú extrémistov s protiústavnými cieľmi.

zena, mexiko, zemetrasenie

Trápenie Mexika pokračuje, krajinu zasiahli ďalšie otrasy

23.09.2017 20:31

Vo chvíli, keď záchranári pokračujú v prehľadávaní trosiek po ničivých utorkových otrasoch, zasiahlo Mexiko ďalšie silné zemetrasenie, tentoraz o sile 6,2 stupňa.

Londýn, práca, Británia, profesia

Londýnčania chcú zachrániť Uber. Petícia má pol milióna podpisov

23.09.2017 16:44

Petícia proti rozhodnutiu úradníkov v Londýne neobnoviť prevádzkovú licenciu spoločnosti Uber získala už 520-tisíc podpisov.

merkel, Lindnera, nemecko, bilboard

Nudná nemecká politika? Pripravte sa na prekvapenie

23.09.2017 16:00

Z nebezpečného prášku bola jedlá sóda. Viacerí nemeckí politici alebo ich rodinní príslušníci dostali obálky s bielou látkou.

kontroverza

******************* Textrovertka - dievča, ktoré je taký formát, že sa otvorí len vo worde. ******************* facebook.com/kontroverza

Štatistiky blogu

Počet článkov: 172
Celková čítanosť: 268020x
Priemerná čítanosť článkov: 1558x

Autor blogu

Odkazy