Založ si blog

Žili šťastne, až kým. . .

Vo dverách zašramotali kľúče a vždy, keď som ten zvuk počula, mala som v bruchu ten príjemný pocit, ktorý hovorí buď to, že sa vrátila Katarína s plnými vreckami trávy, alebo že prišiel z práce môj muž, ktorý sa už vo dverách usmieva na celý svet, nech by mal akýkoľvek deň za sebou.

“Ahoj, zlatá,” rozpažil a ja som mu vplávala do náručia ako každý deň, odkedy ho poznám. “Niečo pre teba mám,” uškŕňal sa a podával mi veľkú obálku.
“Nekecaaaaaaaaj!” pišťala som a skákala uprostred obývačky.
“Ty nekecaj!” hrali sme si internú scénu z Dharmy a Grega.
“Disneyland!” dupala som chodidlami ako dieťa a on sa veľmi smial.
“Lili hovorila, že by tam veľmi chcela ísť. Pre sedemročné decko to musí byť šupa,” usmial sa.
“Ja mám dvasaťšesť a tiež je to šupa!” rozhodila som rukami a on sa stále smial. “Ale nie je tu nejako veľa leteniek?” zvraštila som čelo.
“No veď pre nás dvoch, sestru, malú a hádam si nemyslíš, že by som ťa vzal na také miesto bez Katky,” pokrútil hlavou.
”Nekecaaaaaaaj!” hodila som sa mu okolo krku a bola za neho taká vďačná, že ho ten pocit musel celého premknúť. “Ktorý muž by dobrovoľne šiel do Disneylandu v štyridsiatke so štyrmi ženami troch generácií?”
”Výnimočný muž!” otrčil tvár ku stropu namyslene.
“No to ti teda poviem!” nemohla som ho prestať bozkávať.
“Láska, je to len Paríž, nie Karibik, šak sa upokoj,” triasol mnou a rehotal sa.
“O to tu vôbec nejde. Vidíš, aký si super? Pošleš do Disneylandu neter, lebo vieš, že by sa tam inak nedostala. A ešte vezmeš aj moju kamošku, aby som si to mohla užiť naozajstne. Veď to nie je o tom, koľko stoja letenky, už to gesto je… Ah,” začali sa mi lesknúť oči.
“Nerev, pre kristove rany,” smial sa nahlas a zvonivo a strapatil mi vlasy.
“Dobre veď!” protestne som vstala a prešla ku kuchynskému pultu po vysoké poháre citronády.
“Byť ženou je úžasné?” spýtal sa a vrhol po mne vankúš.

Dvere do bytu sa otvorili a Katarína sa ovievala polámaným vejárom z čínskeho obchodu, ktorý sme si kúpili pri potulkách mestom, keď nás v peňaženke svrbeli posledné dve eurá v hotovosti.
“Čaute, lásky,” vystrela ku mne ruku a vzala mi z nej pohár. “No to je výborné, skoro som zdochla, vonku je hnus,” otvorila chladničku a strčila do nej spotenú hlavu.
“Ideme do Disneylandu a ty s nami,” povedala som a zapišťala.
“Nekecaaaaaaaj!” skríkla a asi jej aj prestalo byť teplo.
“Neveril som, čo Disney robí s dospelými ženami…” zašomral si viac sám pre seba a vyšiel na balkón otrčiť tvár slnku.

Večer pred odletom som sedela medzi kopou svojich šiat na posteli a dívala sa do Nikam.
”Počúvaj, žehličku na vlasy berieš ty, ja alebo jeho sestra?” stála Katarína v mojich dverách v baliacom švungu.
“Katuška, sadni si na chvíľu,” povedala som a odhrnula veľkú sukňu z rohu postele.
“A ty už čo sa tváriš, jak keby som ti ukradla kostým Popolušky? Veď sme sa dohodli, môžeš si dať ten, čo bude ružový, neksichti sa!”
“Pamätáš si na pilota?” spýtala som sa a ani sa jej pri tom nepozrela do očí.
“Máme hru o najprijebanejšiu otázku na svete, či ako?” oprela sa o železnú konštrukciu môjho lôžka a sťažka vzdychla s rukami prekríženými na prsiach.
“Ja som neletela, odkedy…”
”Odkedy sa na teba vysral ako posledný chudák?” doplnila ma.
Znovu som len sťažka vzdychla a Katarína pochopila, že táto rétorika nie je dobrý nápad, lebo ničomu nepomáha.
“Čo ak ho stretnem?” mykla som ramenom.
“Pravdepodobnosť je asi taká, ako že keď vyjdem z tejto izby, v našej obývačke bude sedieť Robbie Williams s cupcakeom na penise, ktorý bude niesť moje meno,” prekrútila očami.
“Ten cupcake či ten penis?”
”Prečo máš takéto haluze?” nechápavo krčila nosom.
“Lebo ja viem, že ho stretnem. Aj by som ti vysvetlila, ako to viem, ale… Proste to viem, cítim. Bude tam a ja ho budem musieť pozdraviť a…” zhlboka som sa nadýchla a vydýchla.
“Prečo si z toho taká hotová, veď už máš Roba,” skrivila pery v nesúhlasom výraze.
“Bol to kamoš,” pokrčila som plecia.
“Hej… kamoš…” žmolila si lem mojej sukne medzi prstami.
“Vieš, čo je najhoršie? On bol naozaj kamarát. A nikto mi to neveril, ani on nie. Nič iné som od neho nikdy nechcela,” vstala som a začala sa prechádzať po spálni. Otvorila som okno a párkrát sa zhlboka nadýchla vône čerstvo pokosenej trávy, ktorú niekto nestihol pozbierať.
“Podľa mňa si do neho bola totálne buchnutá a že si sa nezosypala ako chudera, keď odišiel, tomu dodnes nerozumiem a vlastne každý deň čakám, kedy to príde,” povedala úprimne.
Sadla som si na okraj písacieho stola, zaprela sa rukami a nesúhlasne pokrútila hlavou.
“To si myslel asi tiež. Som mala pocit, že vy dvaja mi rozumiete najlepšie, ale vidím, že v tomto ste boli plní omylov… A vlastne, šak ja tiež, nemáme si čo vyčítať,” mávla som rukou. “Tú žehličku zober, Robova sestra bude mať isto tiež jednu a ja si vezmem kulmu, keby niektorá z nás chcela byť Zlatovláska,” usmiala som sa.

Ráno sme všetko naskladali do auta, odviezli sa na letisko a ja som trpela stihomamom zakaždým, keď som uvidela niekoho v modro-bielom.
Lili spokojne objímala svoju Monster High bábiku a Robo ma pevne držal za ramená a bozkával do vlasov.
“Tešíš sa?” spýtal sa potichu.
Otočila som sa k nemu, vtisla mu bozk a usmiala sa.
”To si píš, veď idem byť princeznou v rozprávkovom svete!”
“Ty moja princezná,” silno ma objal a čím viac lásky som od neho dostávala, tým väčšiu dieru som mala vypálenú na solári.

Mohla som mu o svojich obavách povedať a nehneval by sa. Mohla som sa zdôveriť s tým divokým zvieraťom v mojom bruchu, ktoré mi vyžieralo dušu. Povedal by, že ho mrzí, že som prišla o kamaráta a že ak ho stretnem, mala by som sa s ním porozprávať, aby som sa cítila lepšie a mohla to uzavrieť. Bol by úplne pokojný, nerobil by scény a necítil by sa ohrozený, pretože veľmi dobre vedel, čo pre mňa znamenajú moji priatelia a ako ťažko znášam ich straty. Celý by bol presne taký, do akého som sa zamilovala. Chápavý, súcitný a dobrý chlap, čo si uvedomoval, že má po boku precitlivelú rádoby umelkyňu a neprekážalo mu to.
Ale nepovedala som mu nič. Nechávala som si svoje súkromné vesmíry pre seba a snažila sa ich predýchať celou cestou tam.

Po prílete som znova nespúšťala zrak z okoloidúcich a čakala, s kým sa mi stretne pohľad, no zbytočne. Nebol tam a ja ani neviem, ako som vôbec mohla očakávať, že by bol…

Keď sme prešli brány najrozprávkovejšieho zo všetkých rozprávkových svetov, neviem, či sa v nás zrazu nezapreli dievčatá alebo absolventky filmovej školy, každopádne sa v nás niečo nezaprelo a správali sme sa hysterickejšie, ako sedemročné dieťa, ktoré si pokojným krokom prezeralo areál.
“Lili, ty sa netešíš?” spýtal sa jej Robo, keď sa díval na jej zádumčivú tvár.
“Ja sa veľmi teším, pozri, tam je Mickey,” ukázala pred seba.
“A veď ale pozri, ako sa tešia baby…”
”No ale ja už som veľká, Robko,” povedala múdro a on sa rozosmial, lebo jej prirodzený intelekt a zmysel pre humor pripisoval dobrým génom. Mal k nej opatrný, no vrúcny vzťah a vždy, keď som tých dvoch videla spolu a keď som sa dívala, ako hovorí so svojou sestrou, bolo mi do plaču. Lebo takí muži už vôbec nikde nie sú. Taký je len jeden a uchmatla som si ho pre seba!

Naobliekali sme sa do kostýmov princezien, každá z nás mala diadém, ja aj zázračnú paličku s hviezdou navrchu a nadýchané sukne sa nám v ľahkom vetre krásne vlnili.
“Rád by som ti pripomenul, že máš tridsaťsedem rokov, Olinka,” počula som, ako povedal smerom k jeho sestre, ktorá v róbe Šípkovej Ruženky lízala obrovské farebné lízatko a robila si selfiečka s Mickeyho Minnie.
“Na to sa môžem vysrať, mám diadém, som princezná a svet mimo tohto areálu neexistuje a nikdy neexistoval. Baby? Horská dráha?” žmurkla na nás a všetky štyri sme sa rozbehli. V diaľke som počula Robov spokojný smiech a zalamovanie rukami. On sa síce tváril, že sme úplne na hlavu, ale vyzeral šťastne. Bol rád, že urobil takú veľkú radosť všetkým ženám, ktoré tvorili jeho svet. A my sme si to užívali plnými dúškami bez ohľadu na vek.

Po víkende, ktorý zahŕňal prezliekanie za animované postavy, koštovku stotridsiatich druhov sladkostí a následne ich vyvrhnutie po dvanástej jazde na horskej dráhe alebo Kolotoči smrti, sme v odletovej hale sedeli všetci piati úplne vyšťavení.
Parížske letisko Beauvais – Tille sa nachádza 85 kilometrov severne od Paríža. Nazývať ho preto parížske je trochu nadnesené – rovnako – ako ho nazývať letiskom. Bolo malé a nenápadné, ale lietalo sa odtiaľ priamo do Bratislavy, tak sa nikto z nás nesťažoval na hodinu strávenú presunom. Prechádzala som sa po obchodíkoch so suvenírmi a chcela si vziať domov ešte jednu šálku s Eiffelovkou, lebo v kufri som mala tri s postavičkami z Disneyho príbehov a žiadnu poriadnu turistickú, o ktorej by som mohla doma rozprávať, ako všetci ľudia, čo si z Francúzska nosia kľúčenky, sošky alebo predražené fejkové kabelky.

V malej kaviarni za presklenými dverami sa prechádzala žena s nekonečne dlhými havraními vlasmi. Siahali jej po pás, boli husté a zľahka zvlnené, keď sa predklonila, aby zo stolíka odpratala servis na capuccino, celá nimi bola zahalená. Fascinovane som pozorovala, ako sa jej štíhle boky prehýbali nad malým konferenčným stolíkom a keď som zdvihla pohľad, uvidela som známy profil. Capuccino servis odpratávala spred mojej fatamorgány a ja som pochopila, prečo má naše lietadlo hodinové meškanie. Lebo karma has no deadline.

Otvorila som sklenené dvere, zhlboka sa nadýchla a vošla. Dlhovlasá víla sa od baru široko usmiala a pozdravila ma vo francúzštine aj angličtine. Usmiala som sa a kráčala jeho smerom. Díval sa bezprízorne pred seba a dopíjal minerálku s plátkom citrónu.
“Ahoj,” povedala som a zastala pri jeho stole.
Vyprskol všetko, čo mal v ústach. Nosom.
“To dnes musím vyzerať výnimočne dobre,” snažila som sa prelomiť ľady hneď na začiatku, lebo som mala strach, aby sa nezodvihol a protestne neodišiel.
“Ty nie si skutočná,” fascinovane s veľkými hnedými očami uprenými na moju zmätenú tvár sedel a nebol schopný povedať nič iné.
“Smiem?” ukázala som na voľné miesto oproti nemu.
Prikývol a mlčal.

Díval sa striedavo do zeme a na mňa, ako keby čakal, že vždy, keď zodvihne oči, uvedomí si, že tam nie som. Že nie som naozajstná, že sa mu iba zdám, lebo to sa nám občas stávalo, že sme sa zdali jeden druhému.
“Čo tu robíš, malé?” spýtal sa rezignovane a sťažka.
“Disneyland,” usmiala som sa a pokrčila plecom.
“Ako inak. Princeznila si sa?” konečne mu zjemneli črty.
Prikývla som.
“A kde máš Katku?”
Ukázala som prstom do letiskovej haly. O pár metrov ďalej sedela Katarína s mojim mužom, jeho sestrou a neterou a na niečom sa zabávali.
“To je presne pre teba… Rozprávky s dobrým koncom, v ktorých sú ženy za princezné a muži spravodliví…a žili šťastne… a bla bla bla,” pritakal, ako keby súhlasil s vlastnou analýzou mojej duše a nepotreboval iný názor.
“Ako vravíš. Darí sa ti?” žmolila som medzi prstami ucho od kabelky.
“Môj posledný európsky let. O týždeň by som podľa plánu mal už letieť do Štátov,” povedal a nemala som pocit, že by mal vo výraze čokoľvek. Akúkoľvek emóciu.
“Tešíš sa?” spýtala som sa, aby som si bola istá.
“Je to jedno. Je tam viac teplo. Teplo mám rád,” pokrčil pery v nezáujme.
“Takže dnes ma vezmeš domov?” naklonila som sa nad stôl, aby som mu bola bližšie a dívala sa mu uprene do očí. Neuhla som ani o milimeter. Vypaľovala som mu do zreničiek svoj obraz a dúfala, že naň už nikdy nezabudne. Chcela som ho udrieť päsťou do nosa, až by si pokvapkal košeľu krvou. A ja viem, že by si ju neprezliekol, lebo by to bola spravodlivá krv. Chcela som ho objať a rozplakať sa ako dieťa, že ho konečne znova vidím. Chcela som mu povedať, ako veľmi mi chýba a ako strašne sa hnevám, že ma takto bezdôvodne a chrapúnsky opustil. Chcela som… Ale iba som tam sedela, pozerala sa na neho a možno som to bola ja, kto si vpaľoval do rohovky jeho črty tváre, aby som mu mohla dokázať, ža ja nezabúdam. Ja neodchádzam. Ja sa nelúčim. A že to ja som tu tá, ktorá má navždy morálne navrch.

Pomaly privrel oči a zhlboka sa nadýchol.
“Stále voniaš ako muffin,” povedal a ja som nevedela, či mu je ťažko a boľavo alebo či je rád, že ma naposledy v živote vidí.
“Stále fajčíš v kokpite?” usmiala som sa.
“Už viac nie, sľúbil som, že sa začnem správať ako človek z neba,” vzdychol.
Ironicky som sa uchechtla.
“Kto je ten chlapík?” kývol bradou smerom k dievčatám a Robovi.
“Frajer.”
”Tvoj?”
”Hej,” pritakala som.
“A aký je?” zahryzol do kolieska citrónu, ktoré vylovil z pohára a nepozrel sa mi do očí.
“Tolerantný,” usmiala som sa. “Náš posledný spoločný let, teda?”
”Rozhodne,” povedal stroho.
“Máš pre mňa padák?” spýtala som sa a pri tom stole to muselo vyzerať ako pri očnom súboji sociopatov.
“Pustím ti Stinga do reprákov, aby sa ti odchádzalo ľahšie,” povedal a z pier si zlízol poslednú kvapku bublinkovej vody.

Vstala som, venovala mu posledný pohľad a nelúčila sa. Iba som vyšla z kaviarne, v šatách so širokou sukňou a odklopkala si to pomaly k skupinke mojich najbližších. Dívala som sa do tvárí ľudí, ktorí netušili, že sa niečo stane a s pokojom ukazovali letenky a pasy.

Sadli sme si na svoje miesta, pripútali sa a keď jeho hlas zaznel z reproduktorov, vlial sa do mňa pokoj. Necítila som zodpovednosť za ľudí, ktorí sedeli okolo mňa. Necítila som nič, iba pokoj, lebo som vedela, že on si to v tom Nebi napokon aj tak nejako obháji a ja budem môcť minúť všetky svoje karmické bitcoiny.

Otočila som hlavu nabok, zadívala sa s láskou na najlepšieho chlapa, akého som kedy mala, pevne som mu zovrela dlaň a hovorila si, že sme žili šťastne, až kým…

♫ Every breath you take
Every move you make
Every bond you break
Every step you take
I’ll be watching you ♫

3607
262

Mačkameň-papier-nožnice

06.11.2017

Roky som tvrdila, že "Domov je všade, kde máš zubnú kefku." Časom to táto doba a niekto z kreatívnych digitálcov parafrázoval na "Domov je všade, kde sa ti wifi pripojí automaticky." Dnes mi viac »

Denník neurotickej copywriterky: Yeah, but autority

03.11.2017

Ak ktokoľvek z vás nepochopil slovnú hračku ukrytú v názve, mrzí ma to, skrsla v mojej chorej hlave veľmi znenazdajky. Ak ju pochopil admin tohto portálu a stiahne mi článok z hlavnej stránky, viac »

Tá pravá

30.10.2017

,,Vyzeráš ako herečka z nezávislého filmu,“ otvoril balkónové dvere a sadol si oproti mne do kresla. ,,Mal by si mi vrátiť kľúče,“ vyfúkla som dym a odklepla. ,,Nie si rada, že ma vidíš?“ viac »

deti, škola, trieda

Medzinárodné testovanie opäť ukázalo veľké rezervy slovenských žiakov

21.11.2017 10:53

Priemerný výkon slovenských žiakov v tímovom riešení problémov bol 463 bodov, čo je pod priemerom krajín OECD.

polsko, pochod, varsava

Poľská prokuratúra začala vyšetrovať prejavy rasizmu počas pochodu nacionalistov

21.11.2017 09:33

Pochod zorganizovali krajne pravicové skupiny 11. novembra pri príležitosti Dňa nezávislosti Poľska.

česko, úroky, mesto, panoráma

Česi majú drahšie pôžičky ako Slováci

21.11.2017 09:00

Časy extrémne lacných peňazí v susednej Českej republike sa nečakane skončili.

(typo - nepouzivat v orise) Spravodlivosť, súd, súdnictvo, kladivko

Čínsky súd poslal prominentného právnika a aktivistu na dva roky za mreže

21.11.2017 08:50

Ľudskoprávne skupiny označili proces za vykonštruovaný.

kontroverza

******************* Textrovertka - dievča, ktoré je taký formát, že sa otvorí len vo worde. ******************* facebook.com/kontroverza

Štatistiky blogu

Počet článkov: 179
Celková čítanosť: 285312x
Priemerná čítanosť článkov: 1594x

Autor blogu

Odkazy