Založ si blog

Tvary tmy

Jedného dňa príde chvíľa, keď ma láska k literatúre bude stáť viac, ako som ochotná zaplatiť, ale dnes nie. Dnes som éterickou čitateľkou, ktorá by mohla skákať pod vlak s Kareninou alebo zdieľať temné potreby sebapoškodzovania s Júliou, ale vybrala som si lepšie.
„V tej knihe sa hovorí, že by sme sa mali stretnúť prvýkrát potme. Myslíš, že by to šlo?“ spýtala som sa človeka na druhej strane. Z telefónu sa ozval zvučný mužský smiech.
„Samozrejme, pre teba čokoĺvek, dievčatko moje,“ uškrnul sa. Keď ma oslovoval, vždy mal v hlase zlatistý medový šelest a ja som sa cítila ako jablko v župane.
„A nebudeš sa báť?“ spýtala som sa.
„Som veľký, už sa tmy nebojím,“ usmial sa.
„A nebojíš sa mňa?“
„Trochu, lebo si nie som istý, či si naozajstná,“ odkašľal si.

Mala som to vymyslené parádne. Katka šla na víkend domov, byt bol prázdny a ja som premýšĺala, ako tú hru začať. Napiekla som mu kremrole, na farebné papieriky popísala všetko, čo musí urobiť predtým, ako vojde do našej spoločnej tmy a vyčkávala som, kedy sa zdola ozve zvonček. Zapálila som v obývačke škoricovú sviečku a prepínala programy. Vysielali nočné televízne noviny.
„Keby som sa raz v noci zobudil na to, že mi na posteli sedí Zlatica Puškárová, poseriem sa od strachu,“ povedal mi pri jednom z nekonečných telefonátov a ja som sa nekonečne smiala.
Zlatka hlásila, že v Medzilaborciach nabúral kamión do domu a v Lučenci fena retrívera porodila osem šteniat. Naliehavosť získaných informácií ma uviedla do mikrospánku, z ktorého ma prebral zvonček pri domových dverách.

Zhlboka som sa nadýchla, zvesila slúchadlo a počula ten smiech, ktorého som sa nemohla celé mesiace nabažiť.
„Som tu, pustíš ma?“
„Na tretie a riaď sa pokynmi,“ povedala som, otvorila vchodové dvere, prilepila na ne papierik s nápisom „Prvé dvere vpravo a tento papierik zlep, nech sem nechodia zvedavé návštevy.“
Ležala som v absolútnej tme na posteli, v károvanej sukni, čiernych podväzkoch a tielku, ktoré viac odhaľovalo, než zahaľovalo a čakala som, kedy sa otvoria dvere, na ktorých je papierik „Najprv zhasni v obývačke“.
Po pätnástich minútach som premýšľala, či odišiel alebo ani netrafil. Zrazu sa otvorili dvere a už sme v tej tme boli dvaja.
„Čo si robil, preboha?“ spýtala som sa so smiechom.
„Ponúkol som sa kremrolami,“ hovoril s plnými ústami a tiež sa smial.
„A koľko si ich zjedol?“
„Všetky. Nevidím nič, kadiaľ mám ísť, aby som si nerozbil hubu o plyšáka pohodeného na zemi?“
Vstala som, prišla ku dverám, vystrela ruku a nahmatala najprv hruď, potom rameno a na jeho konci som si preplietla jeho prsty so svojimi. Sklonil sa, inštinktívne našiel moje pery a objal ma tak silno, že mi začali praskať stavce.
„Ja som už ani neveril, že som si ťa nevymyslel,“ vzdychol mi do ucha.
„Moje,“ prehodila som mu ruky okolo krku a bozkávala ho na ľavé líce.

Urobili sme pár rokov k posteli, ľahli si vedľa seba na chrbát, držali sa za ruky a mädlili si palcami hánky.
„Takto nejako si si to predstavovala?“ spýtal sa, prevrátil na bok a prechádzal mi bruškami prstov od pása, cez prsia, po šatku. „Fakt nosíš šatky aj v tme?“ usmial sa.
„Predstavovala som si to presne takto,“ pretočila som sa tvárou k nemu a keď sa nám začali dotýkať nosy a on sa prisal k mojim perám, vzdychla som. Zaboril mi prsty pravej ruky do bokov, pritiahol si ma bližšie a bezprostredne plnil moje dievčenské literárny sny.
„A čo v tej knihe vraveli, že sa má diať, keď sa dvaja stretnú potme?“ uškŕňal sa tak blízko mojej tváre, že som to skoro videla.
„Majú sa dotýkať, ovoniavať a skúšať, či si chutia,“ povedala som.
„A potom?“
„Majú spolu stráviť noc a ak sa im to bude páčiť, ráno by mali zasvietiť a zistiť, či aj posledný zo zmyslov bude kompatibilný s pocitmi.“
„Chutíš a voniaš krásne,“ pobozkal ma na špičku nosa.
„Mohol by si tu ostať navždy, prosím?“ zakuklila som sa mu do náručia a jeho ochranárske ramená sa okolo mňa ovinuli ako poledancerka okolo tyče.

Rozprávali sme sa do neskorej noci. O tom, či Dušan Jamrich pripomína viac rakúskeho alebo švédskeho úchyláka. O jedle, ktoré ja viem uvariť a on vie zjesť. O deťoch, ktoré budeme mať, ak prestanem robiť drahoty a dám stehná od seba. O byte za pol milióna pri Horskom parku, z ktorého by sme aj tak využívali iba terasu. O svadbe, ktorú ani jeden z nás nikdy nechcel, ale obaja sme mali slabosť na torty. O hlúpych Američanoch a nádhernom New Yorku. O úskaliach dvanásťročného vekového rozdielu. Žiadne sme nenašli, lebo som sľúbila, že ho budem milovať aj šedivého s erektilnou dysfunkciou.

Láskali sme sa, kopírovali tvary svojich tiel dlaňami a s nevídanou istotou plánovali budúcnosť plnú svetla, hoci sme mohli iba tušiť, ako asi vyzerá obraz na rohovke toho človeka, ktorý vedľa z času na čas vzdychne vzrušením, keď sa ruky dostanú tam, kam by sa najradšej presunuli ústa.

Mesiace príprav a plánovania nezabudnuteľného prvého stretnutia sa oplatili. Mala som v posteli muža, ktorý strkal ruky pod lem mojich podväzkov a dovolil si stiahnuť mi z krku šatku a jazykom mi masírovať krčnú tepnu, keď chcel počuť moje hlasné stony.

„Koľko je asi hodín?“ spýtal sa, keď sa vedľa mňa rýchlo vydýchaval.
„Podľa mňa už svitá,“ tipla som si.
„Rozostrieme a pozrieme sa?“ opýtal sa opatrne.
„Ak si to praješ,“ usmiala som sa.
„Kde je okno?“
„Hneď za tebou je záves, len ho odsuň,“ povedala som, on sa otočil a o chvíľu som sa už dívala do tváre mužovi, ktorého som mesiace nazývala mojim.

Človek nemusí byť majster vo vnímaní reči tela, aby pochopil z kontextu výrazov našich tvárí, kto je a kto nie je spokojný. Ja som sa usmiala a ním trhlo. Chvíľu iba ležal vedľa mňa, díval sa a hlboké hnedé oči zrazu postrádali všetku iskru.
„Vedela som to,“ trpko som sa usmiala, pridržala si perinu na prsiach a hľadala župan pohodený na kresle vedľa postele.
„Ale čo blbneš,“ snažil sa ma chytiť za rameno.
„Okey, tak buď fér. Ako veľa sa zmenilo?“ zaväzovala som si opasok županu tak pevne, že som dúfala, že mi zastaví prísun kyslíka.
„Predstavoval som si ťa inak, ale…“
„Nevadí,“ snažila som sa o úsmev, ale mojim hrudníkom prechádzal vlak v plnej rýchlosti a kdesi pri chrbtici sa roztrieštil o kolmú stenu.
„Hneváš sa?“ díval sa skleslo a smutne.
„Nie. Hlavne ma neľutuj, nie som trojnohé šteňa,“ povedala som a snažila sa dívať kamkoľvek, len nie na neho, lebo som vedela, že ak sa pozriem, roztrasie sa mi brada a to som nemohla a nechcela dopustiť nielen ja, ale ani všetky feministky sveta, ktorých názory sa mi hromadili v pravej hemisfére namiesto farebných motýľov a plánov na spoločný život.
„Priatelia by sme ale mali ostať, ja by som o teba nerád prišiel. Neviem, s kým by som sa celé dni rozprával…Si sympatická baba,“ povedal a pri slove sympatická som sa cítila, ako keby mi dal šupu Mike Tyson.
„Iste. Ale teraz by som už radšej bola sama, ak sa nenahneváš. Ja to strávim, prestanem sa cítiť ako idiot a zavolám, dobre?“ silený úsmev nemizol z mojej tváre.
„Dobre,“ prikývol, vstal a natiahol si nohavice. Tričko si vzal do ruky, obišiel posteľ, pobozkal ma na líce a po chvíli bol preč.

Sadla som si do kresla s objatými kolenami pod bradou a knísala sa dopredu a dozadu neprízorne sa dívajúc na bielu stenu predo mnou. Po pár hodinách som vyšla na balkón, zapálila si cigaretu a zhlboka vdychovala voňavý tabak. Necítila som sa zneužitá, oklamaná, ani som ho nemala chuť zabiť. Necítila som sa vlastne asi nijako. Iba potopene, trápne a úboho, ale to sa neodlišovalo od mojej bežnej reality.

Pár dní som sa regenerovala všetkým, čím som mohla a vytrvalo mlčala.
Koncom týždňa sediac v rohu gauča mi zazvonil telefón pri úvodnej zvučke televíznych novín a hrubý Zlaticin hlas prial dobrý večer.
Zadívala som sa na displej a uvedomila si, že som si ho nestihla premenovať.
Chcela som ho vypnúť a viac si nenechať rabovať dušu mužmi, pre ktorých nie som dosť dobrá, ale kto by stláčal Odmietnuť, keď volá Láska

Ľudia občas klamú

15.02.2018

Otvorila som balkónové dvere a s úľavou spadla do jeho ustlanej postele. ,,Ja dnes budem spať tu!" povedala som a zabalila sa do veľkej tenkej periny. ,,No dobre," rozosmial sa. ,,A sama, či môžem viac »

Denník neurotickej copywriterky: 6 accountských slov, ktoré v skutočnosti neexistujú

22.01.2018

UPOZORNENIE: Accounti pod 40 rokov by mali tento článok čítať iba v prítomnosti rodiča. Toto bude drsný článok plný právd. Preto by ho mali accounti okamžite prestať čítať, aby ich citlivé viac »

Vesmírna družička

14.01.2018

Sťahovala som sa už trinásťkrát. Neznášam to. A v tom je základný problém po celý môj život. Dookola robím veci, ktoré neznášam, v domnení, že jedného dňa skrátka dopadnú inak. Možno viac »

Boko Haram

V Nigérii prepustili takmer 500 domnelých členov extrémistickej skupiny Boko Haram

18.02.2018 21:41

Nigérijský súd rozhodol o prepustení dovedna 475 domnelých členov a sympatizantov militantnej skupiny Boko Haram, pričom sa odvolal na nedostatok dôkazov.

cigareta, fajčenie

Rakúšania nazbierali vyše stotisíc podpisov za zákaz fajčenia v reštauráciách

18.02.2018 21:10

Viac ako 100-tisíc ľudí podpísalo už petíciu proti plánom vlády na zrušenie úplného zákazu fajčenia v stravovacích zariadeniach v Rakúsku.

kosovo, výročie, oslava

Kosovskí poslanci oslavujú výročie nezávislosti, srbskí kolegovia schôdzu bojkotovali

18.02.2018 20:58

Kosovskí poslanci si pripomenuli desiate výročie vyhlásenia nezávislosti Kosova, najmladšieho štátu v Európe.

lanovka, Opalisko

Na lyžovačke v Rakúsku zomrel 69-ročný Slovák

18.02.2018 19:35

Slovenského lyžiara v bezvedomí našli v nedeľu na lyžiarskom svahu na vrchu Stuhleck v rakúskej spolkovej krajine Štajersko.

kontroverza

******************* Textrovertka - dievča, ktoré je taký formát, že sa otvorí len vo worde. ******************* facebook.com/kontroverza

Štatistiky blogu

Počet článkov: 186
Celková čítanosť: 308064x
Priemerná čítanosť článkov: 1656x

Autor blogu

Odkazy