kontroverza

Televízne štúdio sa začínalo zapĺňať ľuďmi, ktorí bez mejkapu vyzerali úplne anonymne. Ľuďmi, ktorí si mysleli, že keď im niekto nakreslí na hlavu tvár, stávajú sa z nich celebrity.
„Oskar, prosím vás, nafoťte Dianu skôr, ako z nej opadá omietka,“ povedal mi kučeravý režisér a ja som priskočil k vyslúžilej slovenskej herečke s výrazným predkusom a snažil sa z jej dokonalej postavy a nedokonalej povahy vyťažiť maximum. Do hľadáčika sa mi dostal iný hľadáčik. Za obrovskou kamerou stála útla mladá žena v prúžkovanom svetri a mierila na mňa. Celý deň som mal pocit, že môj hľadáčik sleduje ten jej a nemohol som sa od nej odtrhnúť. Mal som na vysokej škole pedagóga, ktorý nám vždy prízvukoval, že ak už raz pritisnete foťák k oku, nesmiete ho dať dolu, inak už nechytíte tú istú optiku a bude vám dlho trvať ju zasa nájsť.

Vždy, keď som niekde fotil, bola tam aj ona a točila. Bol by som sa stavil, že ma prenasleduje, keby som nevedel, že sme vlastne kolegovia. Po pár nakrúcaniach som sa s ňou spriatelil na chodbe – trieskala malou päsťou do automatu na sladkosti.
„Problém?“ spýtal som sa.
„Chcem twix, je ilegálne v tejto krajine byť závislý na čokoláde?“ ukázala prstom na zaseknutú tyčinku a prevrátila spodnú peru ako dieťa.
Tak som vybral ten, ktorý som mal vo vrecku a dal jej ho. Myslel som si, že to už okrem mňa a detí do šesť rokov nikto neje. Toľkú radosť vo výraze som nikdy v živote nevidel. Mala čokoládu s karamelom naozaj veľmi rada.

Vrátil som sa po celom dni domov a premýšľal o tej malej žene v prúžkovanom svetri. Vždy mala na sebe prúžkovaný sveter, toľko prúžkovaných svetrov majú len väzni v amerických komixoch a Kurt Cobain. Volala sa Alica a fakt som mal pocit, že sa v jej hlave odohráva akási krajina zázrakov. A keďže som Oskar, hovoril som si, že by som jej v tej krajine rád svietil na cestu. Len tak, lebo vyzerala, že tam má dosť tmu.
Zo snívania o Alicinej krajine ma vytrhol Lýdiin krik.
„Poď mi pomôcť,“ kričala z chodby a ja som vstal a vzal jej plné tašky.
„Bola si nakúpiť?“ vtisol som jej letmý bozk na líce.
„Topánky, trenčkot a tak. Mali zľavy,“ vytešovala sa a vyzúvala si vysoké čierne čižmy. Keď mala voľno, chodila stále oblečená akosi zvláštne a ja mám pocit, že som si to uvedomil až po tých troch rokoch, čo so mnou žila. Vysoké lakované čižmy mala vytiahnuté na obtiahnutých slimkových džínach a na ne jej padal biely sveter s čičmanským vzorom. Dlhé umelé nechty a postriebrená bižutéria dopĺňali nielen jej zovňajšok, ale aj charakter. Myslím, že mi to nikdy predtým nevadilo, kým som nezistil, že ženy môžu byť aj iné. Že ženy môžu nosiť obyčajné rifle s pár trhancami, prúžkované svetre a conversy. Že ženy nemusia mať nutne dlhé a nalakované nechty, ani nemusia používať ceruzku na obočie. Niektoré ženy skrátka môžu vyzerať presne tak, ako vyzerajú a nikomu to neprekáža.

Vstal som, otvoril chladničku a premýšľal, čo sa dá uvariť z toho mála, čo v nej je, pretože zľavy v H&Mku sú asi dôležitejšie ako večera. Zemiakový gratin je vždy dobrý nápad, tak som to nakrájal, nastrúhal, zalial a strčil do rúry. Keby niekto z vás chcel recept, dajte mi vedieť, vynašiel som to a som na seba hrdý.
Lýdia sedela v kresle a ďobala vidličkou do kocky zapečených zemiakov. Ja som sa v rohu gauča pokúšal retušovať vrásky celému SND a na pár fotkách som si uvedomil, že neostrím na Zuzu Porubjakovú, ale na Alicu. Aj Hilmerová a Pocisková boli akési rozmazané, ale Alicina tvár všade vyzerala úplne dokonale. Keď sa na svet dívate cez objektív, máte ho trochu oklieštený. Na druhej strane sa však zameriavate iba na to podstatné – na to, čo vás nadchýna a čo sa vám páči zo všetkého najviac.

Nosil som si do práce vždy jeden twix navyše a počas pauzy sme sa podelili. Ja s ňou o twix a ona so mnou o cigaretu. Spriatelili sme sa tak rýchlo, že sa mi nechcelo chodiť z práce domov, hoci som si uvedomoval vlastné záväzky a po istom čase aj tie jej.
„Už musím, Tono ma čaká vonku,“ povedala a rozlúčila sa s kolegami. Tuho ma objala, ako to robila všetkým, ktorých mala rada a odišla za svojim snúbencom. Vždy, keď po ňu prišiel, som sa čudoval, prečo je s niekým takým. Bol to taký ten typ úplného trtka, robil učiteľa na základke, ale vyzeral skôr ako niekto, kto by sa nestratil ani v teologickom seminári. Nehodil sa k nej a možno ma trochu sralo, že to videli všetci, len ona nie.

„Mám pocit, že Tono niekoho má,“ povedala mi raz pri pive po nakrúcaní jednej z veľkých jesenných šou.
„No to určite,“ zasmial som sa nahlas v domnení, že žartuje.
„Fakt. Stále mu pípajú smsky a ja mu teda nepíšem,“ mykla ramenom. Ani neviem dešifrovať emóciu v jej tvári. Bola naštvaná, sklamaná a rezignovaná zároveň.
Viac to nespomenula a ja som nevedel, čo jej na to povedať ani cestou domov. Rozlúčili sme sa pred jej vchodom a ja som nabudený kráčal domov a vravel si, že dnes to Lýdii urobím ako už dávno nie. Veď na tom nie je nič zlé, moja mama vždy hovorila: „Chute si narob kde chceš, večerať doma budeš.“
Otvoril som dvere, vyzliekol si kabát a už v chodbe rozopol nohavice. Lýdia ležala chrbtom ku dverám spálne a ešte celkom nespala, ale už od toho nemala ďaleko.
Šuchol som sa ku nej do postele, objal som ju zozadu a pobozkal na voňavý zátylok.
„Ja spím,“ odvrkla.
Ak som aj mal erekciu, bola nenávratne preč.

Vstal som, zobral som si svoje veci a odišiel do obývačky. Premýšľal som, kedy sa zo ženy, ktorú som tak miloval, stalo toto. Kedy si začala mnou byť natoľko istá, že mi už nechcela ani vyfajčiť vtáka na dobré ráno, ako to robievala na začiatku. Kedy sa prestala usilovať o moju pozornosť?
Grgam pivo a je to tvoja vina. Som velmi negustiozna! prečítal som si na displeji telefónu.
Ja sedim v obyvacke a premyslam, ze by som si dal dalsie. Ale v chladnicke mam len pletovu masku mojej frajerky a olivy. Je ilegálne v tejto krajine byt závisly na cokolade? odpísal som.
Uvedomoval som si, že to, čo robím, je flirt. Uvedomoval som si, že by sa to Lýdii nepáčilo a že to Alica asi robí iba preto, lebo podozrieva Tona z nevery, ktorú možno ani nespáchal. Ale prestať som s tým nechcel a tak som sa usmieval na displej do skorého rána.

Na ďalší deň prišla Alica do štúdia unavená a s kruhmi pod očami. Snažil som sa ju celý deň rozveseľovať, ale mal som pocit, že v každej pauze odbiehala na toaletu plakať.
„Dnes večer ťa unesiem,“ povedal som, keď vyšla z dámskych záchodov urevaná a ja som jej podával vreckovku.
„Nemôžem, musím ísť domov, beztak je to tam zlé,“ vzdychla.
„Má niekoho?“ spýtal som sa a neveril som tomu. Jednoducho som neveril, že by túto vtipnú a naozajstnú ženu mohol ten trtko podvádzať.
„Včera som sa spýtala, s kým si toľko píše, vraj s kamarátkou z detstva, s ktorou zašiel minule na obed. Povedal to iba tak, neprišlo mu to nevhodné. Možno to ani nie je nevhodné, len mňa to serie,“ rozhodila rukami a vrátila mi použitú vreckovku. „Bože, čo to robím,“ vzala si ju späť a ja som sa zasmial, lebo keď bola roztržitá, bola rozkošná.

Nášmu vzťahu nikto nerozumel a my dvaja najmenej. Boli sme tam jeden pre druhého a domov sme sa vracali k tretiemu a štvrtému. Po rokoch, ktoré sme strávili s našimi partnermi sme nemohli robiť nič iné, len sa zblízka priateliť a zdiaľky túžiť.
Pockam ta v parku pri Kuchajde. Prosim, nenechaj ma samu.
Dvere na byte sa otvorili a Lýdiin úsmev bol širší ako kedykoľvek predtým. Odhodila kabelku, rozopla si kabát a bez slova prišla ku mne, obkročmo si na mňa sadla a začala ma bozkávať na krku.
Zrazu to bola presne tá žena, ktorú som pred troma rokmi spoznal v Bare, ktorý neexistuje. Zrazu to bolo to dievča so zvonivým smiechom a mokrými nohavičkami. Zabudol som, že iné dievča tam kdesi v tme sedí na preliezkach a ráta svetielka na Poluse. Skrátka som sa odosobnil a nechal ju tam. Samú. Lebo doma som mal to, po čom som túžil. To, čo som hľadal u nej. Už som hľadať nemusel.

Keď som ráno prišiel do štúdia, stála za kamerou a mala uhladené vlasy, čierne úzke nohavice, sako rovnakej farby a kožené topánky na nízkej platforme.
„Prepáč, že som včera…“
„To nič,“ odsekla a usmiala sa. Nasilu. Videl som to. Hrýzla sa do spodnej pery a ja som vedel, že som ju sklamal.
Nezasvietil som v tej krajine zázrakov a mal som možnosť. Ostal som doma, v krajine bez zázrakov, ktorú dôverne poznám. A ona to pochopila, len jej to bolo ľúto. Prestala jesť twix a fajčiť. A myslím, že len preto, aby so mnou už nemusela tráviť žiaden čas navyše.

Ked som ďalší týždeň sedel v rohu gauča a prezeral si fotky, uvedomil som si, že je na nich presne to, čo na nich má byť. Celebrity, ktoré potrebujú opraviť. Na žiadnej z nich už nebola Alica. A ja som nevedel, či preto, že ja som sa prestal dívať, alebo preto, že ona sa prestala ukazovať… každopádne som pochopil, že tma v jej krajine ostala a ja som v nej zhasol ešte viac.