Založ si blog

Nežná je noc

Nikdy ma nebral celkom vážne. Čokoľvek, čo som si vymyslela, blahosklonne odkýval a nevracal sa k tomu. Nepodporoval ma, nechválil ma. Nebol mi oporou.

Odsťahovali sme sa spolu na predmestie Paríža. Stále dookola opakoval, že francúzsky vidiek je niečo práve pre nás dvoch, že tam sa nám bude páčiť. Veľa som z toho nemala, trávili sme celé dni v byte. Brunova kniha bola tesne pred dokončením a tak všetky dni vyzerali navlas rovnako.

Vstala som a naliala si veľké martini. V byte bolo cítiť prchajúcu whisky a cigary. Bruno sedel na balkóne s písacím strojom a hlučne vtláčal slová na papier. Vyzeralo to tam bezútešne. Všade boli rozhádzané noviny a knihy, prázdne fľaše a škatuľky od cigariet, v kuchyni bola fúra špinavého riadu a v koši zvyšky z donášky. Nezaujímalo nás to. On dopisoval svoju knihu a ja som čakala, čo povie vydavateľ na moju.

„Daj mi kúsok prečítať,“ usmiala som sa v balkónových dverách a Bruno ku mne ani nezdvihol zrak.
„Teraz nie,“ potiahol si z cigary a písal ďalej.
„Ale ja chcem teraz!“ vystrela som ruku k jeho stroju a vytiahla mu rozpísaný papier.
Vstal, zaťal zuby, zaboril nechty do môjho bedra a vytrhol mi ho. Dostala som na neho strašnú chuť, keď bol hrubý, vzrušoval ma.
„Mohol by si ma konečne pretiahnuť,“ hlesla som a vyfúkla dym. Provokačne som sa na neho pozrela. Zodvihol pravé obočie, pokrútil hlavou a trochu sa usmial. A to bolo všetko. Keď písal, bol celkom asexuálny, nebol hladný ani smädný, nepotreboval spať, venoval sa iba tomu príbehu.

V predsieni zazvonil telefón.
„Vilma, práve idem od vydavateľa,“ hovoril nadšene môj manažér a ja som so zatajeným dychom čakala, ako bude pokračovať. „Chce sa s tebou stretnúť, máš dnes čas?“
„Mám, kde a kedy?“ zapisovala som si adresu malej zastrčenej kaviarne a vyberala klobúk. Coco Chanel povedala, že muž nikdy nepochopí dve veci – princíp stvorenia a dámsky klobúk. Nejako tak to bude, lebo Bruno nereagoval ani na jeden z nich, keď som sa pýtala, ako vyzerám.
„Nenávidím ťa,“ zakričala som od dverí nežne a ostala som bez odozvy.
Kráčala som uličkou v bodkovaných šatách a veľkom bielom klobúku. Trpela som utkvelou predstavou, že presne tak má vyzerať významná spisovateľka z Paríža. Vysoký mladý černoch sedel pri bare a sŕkal víno. Neviem, čím to je, ale tí francúzski černosi sú neuveriteľne príťažliví.
„Vilma, dobrý deň,“ podal mi ruku a naoko ju pobozkal.

Usmiala som sa a sadla si vedľa neho. Hovoril pomaly, vedel, že po francúzsky ešte poriadne neviem. Pôsobil trpezlivo a láskavo, stále sa na mňa usmieval a chválil moju knihu. Odovzdal mi rukopis a žiadal zapracovať jeho poznámky. Niečo chcem rozšíriť, iné pasáže skrátiť a stále opakoval, že treba ísť hlbšie a hlbšie. Vpíjala som sa do jeho slov a o pár minút neskôr i do jeho tela na zadnom sedadle jeho auta v uličke pri starom antikvariáte. Bol neuveriteľný, skúsený a dôrazný a ja som sa zasa cítila ako žena. Aj takto sa spisovateľky dostávajú ku svojim prvotinám, hovorila som si cestou domov. Bol krásny jarný deň, v záhonoch pučali tulipány a vo mne dobrý pocit, že už nie iba Bruno je z nás dvoch ten, o kom kritika píše ódy.

Prišla som domov a sadla si k vlastnému stroju. Bruno bol stále na balkóne s neprítomným pohľadom, ale zato plnou fľašou britského alkoholu. Niekedy som mala pocit, že pije len tak od smädu. Ja som to tak robila, na uhasenie smädu som mala najradšej suché martini a na hlad dve olivy.

Vytiahla som z tašky môj rukopis a prechádzala si ho stranu po strane aj s poznámkami. Vkladala som tam všetko, čo vo mne ešte nestihol zabiť a dostala som sa do rovnakého tranzu ako on. Zrazu nič neexistovalo. Džavotajúci ľudia tam vonku stíchli, za oknami domu oproti sa neodohrávali hádky ani sex, boli sme tam len my dvaja, v tmavom, zapáchajúcom dvojizbáku, vedľa seba a bez spojenia. Keď sme písali, boli sme si cudzí. Len ja a môj príbeh. Bruno a jeho príbeh. Nikdy nie My a Náš príbeh. To bolo neprípustné. Boli sme jednotlivo balené plátky syra a nezaujímal nás ten celofán okolo.

Cítila som sa skvelo. Pohrúžená do toho, čo sa mi odohráva na papieroch, som nevnímala okolie. Po chvíli som sa zadívala do kresla oproti a sedel v ňom Bruno s lesklými očami.
„Čo je?“ spýtala som sa neisto.
„Nič, mám pauzu. Niekto tu mal námietky na moju výkonnosť,“ uškrnul sa a chytil ma rukou za koleno.
„Teraz nemám čas,“ uhla som sa a jemu sa úsmev zmenil na strnulý výraz mefista.
„Vilma, si tu preto, aby mne bolo dobre, už si to uvedom,“ vzdychol.
„Naser si,“ povedala som potichu a počula som, ako sa tlmene zasmial.
Vzal ma na ruky, prehodil si ma cez rameno a odniesol do spálne.
„Bruno, do riti, veď!“ snažila som sa dostať z jeho zovretia, ale bol silnejší. Držal mi ruky za hlavou a trpezlivo čakal, kým sa prestanem metať. Potom siahol rukou pod moje šaty a nahmatal podväzok. Vzdychol mi do krku tak, ako dávno nie. Milovala som ho vzrušeného. Keď sa neovládal, keď bol ovládaný. Niečím nadpozemským. Nemalo to konca, bojovali sme spolu zaborení jeden v druhom, vpíjali sme sa do seba zlovestnými pohľadmi a z času na čas niekto podľahol, prehral a oddal sa tej nehe, ktorá sa tam náhodou objavila.

Kým hlasno odfukoval a zbieral myšlienky, vybehla som v jeho košeli do obývačky a vrátila sa k svojej knihe. Veľmi rada som to hovorila. Moja kniha. Už nebudem ženou spisovateľa. Budem spisovateľkou. Bruno ma nebral vážne, myslel si, že sa iba hrám, aby som sa nenudila. Nepredpokladal, že by ma niekedy mohli vydať a položiť v kníhkupectvách na pulty vedľa jeho kníh.

Písala som o nás. O tom, ako ho niekedy nenávidím a ako mu prajem smrť, keď z neho cítim parfum inej ženy. O tom, že ako muž nestojí za nič, lebo sa musím utiekať do iných náručí, keď on je v tvorivej bubline. Aj o tom, čo si myslím o jeho knihách a ako veľmi ho v skutočnosti milujem. Viac ako seba. Viac ako umenie. Viac ako čokoľvek.
Chcela som ho nahnevať, rozčúliť do nepríčetna, aby okolo seba hádzal vázy, až si to prečíta. Pár dní bolo ticho, Bruno pracoval a potom z čista-jasna vstal, prišiel ku mne, sadol si do kresla a uprene sa na mňa zadíval. „Všetky ženy, s ktorými spávam, sú len prostriedkom na odbúranie napätia,“ povedal pomaly. Zodvihla som zrak a hodila po ňom prvú prázdnu fľašu, ktorú som našla. A potom ďalšiu a ďalšiu. Pomaly odkráčal na balkón a začal zasa písať. Vybehla som za ním a nerozumela, ako môže byť teraz taký pokojný.

Po pár dňoch to prehrmelo, ja som brala stále viac vália a on bol blizúčko konca svojho románu.
Zazvonil telefón a ja som ho skoro rozmlátila o stenu. Sedela som v rohu a plakala. Bruno sa na mňa prišiel pozrieť a prisahala by som, že som v jeho tvári videla úsmev.
Ležala som v posteli a na nočnom stolíku pristál jeho dokončený rukopis. Čítala som stranu po strane a hrýzla sa do spodnej pery.

Nežná je noc – Bruno Neumann
Keď sme sa presťahovali do Paríža, dúfal som, že ma nesklame a bude presne taká, aká bola. Chorá zo mňa, z lásky, ktorú ku mne cíti a z nenávisti, ktorú v nej denne prebúdzam. Chcel som ju dohnať do situácie, z ktorej by už nevedela, ako ďalej, pretože som čakal, čím ma prekvapí. Muži, s ktorými spávala, neboli v ničom lepší ako ja. Vydavateľ Tom ju na zadnom sedadle donútil stať sa francúzskou spisovateľkou. Neprekážalo mi to. Ale vydávať nebude. Nie pod mojim priezviskom, nie v tomto meste. Nie knihy o nás dvoch. Zúfalo leží v perinách a chce umrieť. To je moja práca. Som na seba pyšný. A teraz, aby som mohol byť pyšný aj na ňu, tak čakám. Čo asi urobí?

Čítala som slovo po slove a priala si, aby na konci toho príbehu bola smrť jedného z nás.

Mačkameň-papier-nožnice

06.11.2017

Roky som tvrdila, že "Domov je všade, kde máš zubnú kefku." Časom to táto doba a niekto z kreatívnych digitálcov parafrázoval na "Domov je všade, kde sa ti wifi pripojí automaticky." Dnes mi viac »

Denník neurotickej copywriterky: Yeah, but autority

03.11.2017

Ak ktokoľvek z vás nepochopil slovnú hračku ukrytú v názve, mrzí ma to, skrsla v mojej chorej hlave veľmi znenazdajky. Ak ju pochopil admin tohto portálu a stiahne mi článok z hlavnej stránky, viac »

Tá pravá

30.10.2017

,,Vyzeráš ako herečka z nezávislého filmu,“ otvoril balkónové dvere a sadol si oproti mne do kresla. ,,Mal by si mi vrátiť kľúče,“ vyfúkla som dym a odklepla. ,,Nie si rada, že ma vidíš?“ viac »

Robert Mugabe

Mugabe stále nevie odísť

21.11.2017 11:00

V Zimbabwe vládol od vyhlásenia nezávislosti, ale ani po takmer 40 rokoch vlády sa nemieni dobrovoľne vzdať moci. Prezident Zimbabwe 93-ročný Robert Mugabe.

deti, škola, trieda

Medzinárodné testovanie opäť ukázalo veľké rezervy slovenských žiakov

21.11.2017 10:53

Priemerný výkon slovenských žiakov v tímovom riešení problémov bol 463 bodov, čo je pod priemerom krajín OECD.

polsko, pochod, varsava

Poľská prokuratúra začala vyšetrovať prejavy rasizmu počas pochodu nacionalistov

21.11.2017 09:33

Pochod zorganizovali krajne pravicové skupiny 11. novembra pri príležitosti Dňa nezávislosti Poľska.

česko, úroky, mesto, panoráma

Česi majú drahšie pôžičky ako Slováci

21.11.2017 09:00

Časy extrémne lacných peňazí v susednej Českej republike sa nečakane skončili.

kontroverza

******************* Textrovertka - dievča, ktoré je taký formát, že sa otvorí len vo worde. ******************* facebook.com/kontroverza

Štatistiky blogu

Počet článkov: 179
Celková čítanosť: 285338x
Priemerná čítanosť článkov: 1594x

Autor blogu

Odkazy