Založ si blog

Enter

Raz ráno som si uvedomil, že som sa zobudil do doby, v ktorej klikanie na tie správne klávesy je tým najdôležitejším úkonom. To, ako píšete, je odrazom toho, ako sa cítite, akí ste, ako veľmi vám záleží na tom, aby sa vaše slová dostali ku konkrétnemu človeku či ľuďom. Sedával som v open office s desiatkami ďalších ľudí a počúval, ako svedomito ťukajú do klávesníc. Počúval som tú naliehavosť plastových štvorcov, ktoré už dávno nemajú za účel iba prenášať informácie.

 

Už to nie je len rýchlejší nástroj na prácu. Klávesnica sa stala hlavným hrdinom v príbehu každého, koho zasiahlo toto storočie. Dvadsiate prvé storočie. V Spojených štátoch je oslava 21. narodenín vždy tou najbujarejšou. Vek dospelosti, slobody, pokroku. Prispelo dvadsiate prvé storočie k tomu, že ste vyrástli? Cítite sa slobodnejšie? Máte pocit, že ste ďalej, ako boli tí, ktorí túto dobu nezažili, alebo tí, ktorí v nej žijú, ale sú príliš starí nato, aby ju boli schopní reflektovať?

Keď sa otvoril výťah, začalo to. Bolo sedem hodín ráno a väčšina mojich kolegov sedela a ťukala. Ťuk-ťuk už dávno nie je citoslovcom, ktorým sa začína vtip. Komunikácia je pre nás tak dôležitá, že to robíme stále. Preto považujem za hlúpe, keď sa nejaký odborník na psychológiu vyjadruje k tomu, ako málo spolu ľudia v súčasnosti komunikujú. Čo je to za hlúposť? Komunikujeme odvšadiaľ. Od regálov v obchodoch, zo škôl, z práce, z toalety, z vane… všade si môžete vziať malú krabičku a komunikovať. Ľudia dnes nevedia, nemôžu a nechcú byť sami. Ťukanie sa stalo tak prirodzenou súčasťou nášho života, že by nám ho už nik nemohol zakázať a vziať. Na počiatku bolo slovo a to sa nezmení.

Nemusel som sa pozerať, kto v kancelárii je, počul som to.
Počul som Tamaru, ako rýchlo trieska do kláves a píše všetkými desiatimi, lebo ma zazrela vo dverách a chce ma privítať. Nezdvihne ruku, nezakričí, neusmeje sa. Uprene sa díva na svoj monitor, kútiky jej idú trochu od seba, je vidieť kúsok horného radu jej zubov. Prekrížila si pod stoličkou nohy a zaprela sa špičkami. Silno opiera lakte o stôl, jemne sa hryzie do spodnej pery a vytŕča podvedome hrudník. Je vzrušená mojou nazeleno svietiacou ikonou. To všetko počujem zo spôsobu jej ťukania.

Roman, ktorý sedí za mnou, vypĺňa pracovné výkazy. Píše troma prstami a väčšinou jednou rukou, lebo v tej druhej má kávu. Na medzerník ju už vylial veľakrát, preto ho stláča lenivo a pomaly. Je otrávený, nevyspatý a už dlho nemal sex. Počujem to, nepoužíva diakritiku. Možno píše v angličtine, ale určite nepíše nič, čo by ho tešilo. Je mi ho ľúto.

Dobré ráno, spachtoš:-) objavilo sa na mojom monitore s Tamarinou ikonou v ľavom hornom rohu.
Dnes vyzeráš nejako zadumane, ťažká noc? spýtala sa a jej absencia emotikonu asi znamená, že to myslí vážne.

Laškovala celých osem hodín, písala mi stále a o všetkom. Spleť citov, ktoré človek nepovie priamo iba preto, lebo sedí na druhom konci miestnosti. Jemné sexuálne narážky. Fotky dekoltu. A mnoho dvojbodiek, pomlčiek a zátvoriek. Tak nejak to s dnešnými vzťahmi je. Uvedú sa, pomlčia a uzavrú. Možno si vravíte, že som mal vstať a prísť k jej stolu so šálkou kávy, ale to by sa stratilo všetko, čo sme mali doteraz. Celá tá hra písmen by zrazu dostala nádych reality, v ktorej ani jeden z nás nemohol urobiť nič. Ona mala svojho nemožného priateľa, o ktorom keď hovorila, pomaly trikrát na konci vety stlačila bodku… A ja som mal svoju malú, krásnu vílu, ktorá robila všetko správne, až nato, že ma nemilovala. Tolerovala moju prítomnosť vo svojom živote, starala sa o mňa, žehlila mi košele a neobťažovala ma. Asi tak by som to nazval…neobťažovala ma. Nikdy neurobila nič nesprávne. Keď chcela maľovať, vzala si kľúče od strechy a hoci bola zima, zabalená v hrubom svetri a veľkom šále maľovala svoje abstraktné obrazy. Iba tak, voľnočasovo. Nikdy neprišla a nespýtala sa, čo si o tom myslím, bol to jej relax a nechcela, aby nám byt smrdel od farieb, tak chodila na strechu. Mne by ten smrad neprekážal, mám farby rád a vždy sa mi páčilo dívať sa, ako niekto robí umenie. Keď som v noci zaspal a ona ešte potrebovala niečo dokončiť do práce, vzala si svoj laptop, zhasla nočnú lampičku, zatvorila dvere na spálni a odišla do kuchyne ku stolu. Mohla byť aj v obývačke, ale nechcela, aby ma budilo svetlo z počítača, ktoré by sa mohlo dostať do našej spálne cez sklenenú tabuľu na dverách. Mne by pritom vôbec neprekážalo, keby ťukala vedľa mňa a občas sa ma len tak dotkla, aby ma pohladila alebo prikryla. Ale ona bola veľmi ohľaduplná. Tichá. Nenápadný doplnok môjho bytového interiéru. Raz za týždeň sa so mnou pomilovala a každý deň som mal navarené jedlo. Bola tam a bola tam pre mňa, ale iba vedome. Keď mi posielala niečo zaujímavé, čo by som mal vidieť a počul som, ako pri tom ťuká moju mailovú adresu, nebolo v tom nič. Pomaly a precízne prostredníkom pravej ruky stláčala písmená a lenivo jej padal palec na medzerník. Potom si to narýchlo očami prebehla a bez záujmu stlačila prstenníkom enter. Tak predsa nepíše nikto, kto miluje…

Počúval som to ťukanie celé dni. Niekedy som sa len tak oprel o stoličku, zatvoril oči, zaklonil hlavu a počúval to ako hudbu. Ako melódiu avandgardného umelca, ktorý vytvoril nový -izmus. Prelínanie rôznych štýlov a emócií, fúzia potrieb a túžob. V tej istej skladbe sa hovorilo o zodpovednosti za dátový prenos, skutkovej podstate trestného činu, nových podväzkoch, nákupnom zozname a láske vzdialenej tisíce kilometrov. Počul som to. Počul som všetko. Nedíval som sa na ľudí, nemusel som. Podľa toho, ako ťukali, som spoznával ich duše, mozgy a návyky. Tí, čo ťukali málo, si asi šetrili slová. A tí, čo ťukali veľa, boli neverníci. Dalo sa to ľahko rozoznať.

Keď som po ôsmych hodinách zvesil sako z operadla, vypol počítač a monitor nechal stabilne blikať, pozrel som sa jej smerom. Balila si veci do kabelky. Vyšiel som z budovy a zavibroval mi telefón. Niektorá z aplikácií mi jej ružovou bublinou oznamovala, že to bol dnes pekný deň a že jej do zajtra budem chýbať. Niekomu chýbať musí byť pekné, nie som si istý, či som to predtým zažil.
Deň za dňom som sa takto rozprával sám so sebou. Sediac v metre som sa díval na ľudí pripútaných ku svojim komunikátorom. Na červenajúce sa mladé ženy, ktoré písali šteklivé správy svojim milencom a domnievali sa, že je to zvrhlé, keď to robia na verejnosti medzi cudzími ľuďmi. Na unudených chlapcov v šiltovkách, ktorí po večeroch píšu matkám, že už idú domov, ale meškal im spoj. Na vážnych, dobre oblečených mužov, ktorí vraštili obočie na malý displej, keď im prišiel email z práce, ktorú ešte museli doma dokončiť. To všetko som videl na výrazoch tvárí ľudí, na tom, ako sa im leskli oči, či držali telefón v jednej alebo oboch rukách, či písali jedným alebo dvoma palcami, či si displej po odoslaní správy vypli, alebo naň netrpezlivo civeli ešte ďalšie dve zastávky… Vídam celý svet s nosom zaboreným do komunikácie. Vídam ľudí, ktorí sa rozišli preto, lebo ich partnerovi sa s niekým iným komunikovalo lepšie. Vídam zronené a nervózne existencie, ktorým sa vybila baterka. A uvedomujem si, že sme vlastne všetci rovnakí. Túžime sa rozprávať s kýmkoľvek, kto by o to úprimne stál. To je všetko, čo očakávame.

V jedno ráno som vošiel do kancelárie a nepozrel sa jej smerom. Keď som si zapol počítač, vyskočila mi na obrazovke správa od nej. Čosi o tom, ako som sa vyspal a či sa cítim dobre. Nachvíľu som sa započúval a hovoril si, že niečo nie je v poriadku. Žiadne trieskanie do klávesnice, žiadne ničenie medzerníka palcom pravej ruky, nič.

Zmenila sa.
Písala dvoma prstami a enter stláčala pomaly… a ešte k tomu prstenníkom.
Mohol som vstať, urobiť jej kávu a spýtať sa, čo sa stalo, ale nespravil som to.
Do našej komunikácie sa dostala neželaná klávesová skratka a ja som to jednoducho prijal.

Mačkameň-papier-nožnice

06.11.2017

Roky som tvrdila, že "Domov je všade, kde máš zubnú kefku." Časom to táto doba a niekto z kreatívnych digitálcov parafrázoval na "Domov je všade, kde sa ti wifi pripojí automaticky." Dnes mi viac »

Denník neurotickej copywriterky: Yeah, but autority

03.11.2017

Ak ktokoľvek z vás nepochopil slovnú hračku ukrytú v názve, mrzí ma to, skrsla v mojej chorej hlave veľmi znenazdajky. Ak ju pochopil admin tohto portálu a stiahne mi článok z hlavnej stránky, viac »

Tá pravá

30.10.2017

,,Vyzeráš ako herečka z nezávislého filmu,“ otvoril balkónové dvere a sadol si oproti mne do kresla. ,,Mal by si mi vrátiť kľúče,“ vyfúkla som dym a odklepla. ,,Nie si rada, že ma vidíš?“ viac »

Robert Mugabe

Mugabe stále nevie odísť

21.11.2017 11:00

V Zimbabwe vládol od vyhlásenia nezávislosti, ale ani po takmer 40 rokoch vlády sa nemieni dobrovoľne vzdať moci. Prezident Zimbabwe 93-ročný Robert Mugabe.

deti, škola, trieda

Medzinárodné testovanie opäť ukázalo veľké rezervy slovenských žiakov

21.11.2017 10:53

Priemerný výkon slovenských žiakov v tímovom riešení problémov bol 463 bodov, čo je pod priemerom krajín OECD.

polsko, pochod, varsava

Poľská prokuratúra začala vyšetrovať prejavy rasizmu počas pochodu nacionalistov

21.11.2017 09:33

Pochod zorganizovali krajne pravicové skupiny 11. novembra pri príležitosti Dňa nezávislosti Poľska.

česko, úroky, mesto, panoráma

Česi majú drahšie pôžičky ako Slováci

21.11.2017 09:00

Časy extrémne lacných peňazí v susednej Českej republike sa nečakane skončili.

kontroverza

******************* Textrovertka - dievča, ktoré je taký formát, že sa otvorí len vo worde. ******************* facebook.com/kontroverza

Štatistiky blogu

Počet článkov: 179
Celková čítanosť: 285340x
Priemerná čítanosť článkov: 1594x

Autor blogu

Odkazy